Zvieracie hry
Hlava 1(zo zborníka Alexandra Ševcova "Zvieracie hry")
Už len to, že my všetci, okrem malých výnimiek, sme prinútení hľadať si prácu, hovorí o tom, že reč je o prežití. Aby sme prežili, je potrebné pracovať a dopracovať sa k nejakým prostriedkom existencie. To je základný výber, ktorý nás núti robiť náš dospelý život, keď prechádzame na tzv. vežu sýtosti. Vežami mázikovia volali tie vekové kategórie, alebo časové pásma nášho života, pri vstupe do ktorých sme nútení zmeniť svoju osobnosť. Väčšinou sú to násobky čísla 7, hoci tie skoršie sú väčšinou kratšie a staršie môžu do seba zapájať viac 7, ako sa hovorilo. To znamená viac odrezkov po 7 rokov. Národ vytvoril pre všetky názvy: - dieťa, výrastok, mladík, dospelý a v rámci dospelosti sú tiež delenia. Začína sa od 21. veku a nazýva sa vežou sýtosti. Veža sýtosti neoznačuje to, že budeš teraz už sýty. Presne naopak. Teraz začínaš žiť preto, aby si sa nasýtil. Doteraz ťa kŕmili rodičia a teraz sa musíš ty dopracovať samostatne k svojmu chlebu. Inými slovami, veža sýtosti je čas, kedy si donútený sa zamyslieť nad tým, že sýtosť nie je ľudskej bytosti vôbec garantovaná. Je potrebné o ňu bojovať. Čo je podstatou prvej našej dospelej bitky za prežitie? Bitiek za prežitie môže byť množstvo. Niekoho budú prenasledovať zlí ľudia, niekto sa dostane do problémov, alebo prípadne do nejakých katastrofických situácií alebo na vojnu, niekoho všetky tieto veci minú, tieto kruté dobrodružstvá, no ale ani jeden neobíde bitku o sýtosť. Všetci sa rozhodujeme pri tejto úlohe, každý podľa svojho. Niektorí si vyberajú cestu parazita, tzn. rozvíjajú svoje majstrovstvo v tom, ako sa pripojiť, pricucnúť na niekoho druhého a žiť na jeho úkor. Svojím spôsobom ani toto nie je slabá skúška, je to nemalá práca, ku ktorej je potrebný um a umenie. Druhí si vyberajú cestu dravca, odoberajú jedlo druhým. Odobrať druhým je možné silou a šikovnosťou alebo drzosťou, ako napríklad to robia cigáni. Tých, ktorí fungujú len s jednoduchou hrubou silou pomerne rýchlo odpracú zo spoločnosti a tých drzých šikovníkov, s nimi je ťažké sa nejako vysporiadať, pretože ľudia im akoby sami dávajú svoje... Príklad celého národa, ktorý už tisícky rokov žije nie prácou, je nezvyčajne ukážkový. Ako je ukážkové aj to, že celý národ neporodil ani jedného významného človeka. Ak dakto z cigánov sa stal známym, je to len vďaka tomu, že si vybral inú cestu a v podstate odvrhol svoj národ.
Jednako základná cesta, to je pracovať čestne, zarábať na svoj chlieb. Tu však nie je všetko jednoznačné. Čestne - to je pojem pomerne zložitý, stále závisiaci od množstva podmienok spojených so spoločenskými vzťahmi. Napríklad, väčšina ľudí si vyberá pracovať čestne v tom zmysle, aby sa presne vypĺňali príkazy vedenia a majiteľov. Týchto volajú trpiteľmi, no lepšie ich volať ovcami alebo stádom. Ovca čestne prichádza do práce, v konkrétny čas a čestne sedí až do konca práce. Čestne sa snaží plniť svoje povinnosti a príkazy a potom zrazu precitne, že je vyhodená na ulicu preto lebo podnik skrachoval alebo sa nájde pred televízorom s maličkou penziou. Ovca nechce premýšľať, ale chce, aby všetci čestne plnili to, čo jej sľúbili. Jej čestnosť to je taktika dovoľujúca prinútiť druhých kŕmiť ju tak, ako sa patrí so stádom dobytka.
Ale je možné vybrať si aj inú cestu. Cestu rozmýšľajúcej čestnosti. To je najbližšie pre človeka rozumného lebo je to priama cesta k sýtemu a peknému životu. Ale my z nejakého dôvodu nemáme radi priame cesty, stále preverujeme, či sa nám nedá oklamať osud, ktorý si ma vybral, konkrétne mňa, ako nositeľa rozumu. Je z toho taký dojem, že sme nechceli byť rozumnými, narodili sme sa ako telá, ktoré mali za úlohu prežiť na tejto planéte ako dobytok, ako dravec alebo ako parazit. A tu nám dakto urobil injekciu vo forme rozumnej duše. Teraz sme všetci pred výberom - prijať tento dar? - meceme sa zo všetkých síl, smerujúc k tomu, aby sme ochránili svoj prirodzený stav zemského zvieraťa.