Očistenie časť 2

Očistenie - druhá časť Výsledkom je, že všetka naša sila sa zhromažďuje do tej časti, ktorú vidíme. Ako ďalšia časť sveta prestáva byť pre nás viditeľná. Svetonázor je časť našej "stavby". Je potrebný aj preto, aby skoncentrovali silu, aby sme nemali široké pole aby sa sila neroztratila. To, čo spadá do toho lúča (vytvoreného svetonázorom) vidím, ostatné prestáva pre mňa existovať, aby to pre mňa začalo existovať, musím opäť zmeniť svetonázor. Na svet neustále pozeráme akoby cez úzky priezor tanku a kam sa naša hlava otočí, to aj vidíme. Našou úlohou je trochu toto okienko rozšíriť a otočiť hlavu tam, kde je možné očistenie. Kvôli tomu je potrebné pochopiť, kde je vôbec očistenie možné. Môžeme samozrejme očistiť telo od odpadov, nánosov, jedov, a podobne. Približne ako keď očisťujeme nejaký stroj, aby sme ho udržali v práceschopnom stave. Takže je určite vhodné sa tým zaoberať. Možnosti očistenia tela sú obmedzené, keď už nie kvôli inému tak kvôli tomu, že telo je druhoradé, a patrí k zemi. Raz sa do tej zeme aj vráti. Telo je materiálne a materiálny svet má svoje zákony, čas nad ním vládne a aj najpevnejší materiál sa časom rozruší. Telá máme také, aké potrebujeme na svoje úlohy. Aké máme telo je zapísané v obrazoch. Veľa vecí je predurčených povedzme v DNA, veľa môžeme zmeniť, pokiaľ pracujeme na úrovni obrazov. Začínaš pracovať cez prostredie, už nie telesné ale tam, kde sa uskladňujú obrazy, teda vedomie. Tak získavaš oveľa viac možností. Ešte je tu možnosť očistenia duše a existuje podozrenie, že kvôli tomu sa prevteľujeme. Ale očistenie duše počas toho ako prechádzame životom sa robí automaticky. Mení a očisťuje sa. Život dáva úlohy a to čo "vytŕča" z duše, to ťa nepúšťa ďalej. Sú to miesta, ktoré musíš "vyhladiť, vyrovnať", skrátka, musíš s nimi pracovať. Obrazne povediac, nevieš preliezť cez úzke dvere, pokiaľ si väčší. Život nám dáva rôzne úlohy, pri ktorých nás "bije". Trpíme, chorieme, radujeme sa a vo výsledku sa ako keby "vyleštíme", zbavíme sa výčnelkov, ktorými sa zachytávame o vonkajší svet. Mázikovia to prirovnávali pomocou obrazov z kováčskeho remesla, duša prichádza ako nejaký kus surového železa, ktorý sa "obíja" postupne do požadovanej kvality. Teda očistením duše sa zaoberáme neustále, asi nie je potrebné sem pridávať nejaké špeciálne úsilie. Stačí čestne žiť, prechádzať svojím životom. Takže čo je pre nás prístupné je očistenie tela a očistenie vedomia. Telo máš tu, je prístupné, môžeš s ním experimentovať koľko chceš a práca s vedomím ťa bude meniť na inej kvalitatívnej úrovni. Teda potrebujeme sa nejako naučiť vidieť vedomie, vidieť obsah vedomia a naučiť sa nejako naň pôsobiť. Otázka je, ako? Ako sa vieme dotiahnuť do svojho vedomia, ako ho môžeme nahmatať, ako pozrieť. Ako ho zmeniť, ako zmeniť jeho obsah. Otočiť pozornosť z vonkajšieho sveta do vnútorného. Ako to urobiť, keď si navyknutý pozerať stále von? Prečo pozeráme stále von? Odtiaľ idú možné nebezpečia? Či? Preto lebo zvonka môže prichádzať bolesť? Tu sme v pasci svetonázoru, pretože si myslíme, že bolesť príde zvonka. Každý máme nejaké svoje bolestivé miesto, o ktoré sa bijeme v živote. Vyberte si jedno, niečo, čo sa nedarí, čo nám spôsobuje bolesť. A teraz otázka: Sú vo vašom okolí ľudia, ktorým sa to isté, čo sa vám nedarí darí bez problémov a ľahko? Áno? Teda tebe sa nedarí a jemu sa darí ľahko. Žije v tom istom svete ako aj ty, jeho život v tom mieste nebije a teba áno. Keď ide bolesť zvonka, tak ako, že teba bije a jeho nie? Keď sa ti niečo v živote nedarí, problém nie je v živote ale z teba niečo "vytŕča" čím sa zachytávaš o vonkajší svet. Druhý človek sa pokojne prechádza cez tú istú situáciu a nič to s ním nerobí. A ty sa stále zachytávaš. Zachytávaš sa tak, že nevieš ani prejsť. Keď sa u nás zmení svetonázor začíname vidieť, že bolesť neprichádza zvonka, ale žije vo vnútri nás. Objavuje sa v nás otázka: "čo je vo mne také, čo mi robí bolesť. Čo je so mnou nie tak?" A váš pohľad sa pomaly obracia z vonkajšieho sveta dovnútra a pýta sa "čo je so mnou nie tak?" Väčšinou ľudia zo svojej biedy vinia okolitý svet, okolitých ľudí, to je pasca svetonázoru. Ale ak prijímaš, že si bytosť s neohraničenými možnosťami, môžeš sa prejavovať veselý ale aj smutný, máš na výber. Vtedy sa môže v tebe objaviť želanie, dať preč to, s čím sa zachytávaš o vonkajší svet. To je prvý krok smerujúci k očisteniu, naučiť sa vidieť skutočný svet. On nám neprekáža, on len "je". To my sa zachytávame svojimi pevnými časťami o tieto "priechody". Ak toto prijímate ako možnosť, môžete si zadať otázku, "čím sa ja zachytávam o tento svet?" Zoberte si papier a napíšte si to. Základným dôvodom, prečo sa nám nedarí očistenie je, že sa nie tam pozeráme. Hľadáme dôvody u druhých ľudí, v okolnostiach, nie na sebe. Vyčistiť druhého človeka nie je možné - bude sa brániť. Ale so sebou môžeš vždy niečo urobiť. Prvá naša úloha je začať sa pozerať do seba a nachádzať to, čo môžeme čistiť. A ďalej už sú len technické vedomosti, už je len remeslo, to nie je ťažko sa naučiť. Ťažké je naučiť sa pozerať do seba, skúste sa pozorovať keď sa vám niečo nedarí, ako hľadáte dôvody vášho nezdaru vo vonkajších okolnostiach, alebo v iných ľuďoch. Zakaždým, keď sa pri tom prichytíte, skúste si pre seba povedať, dobre, človek nemá pravdu, okolnosti mi nie sú naklonené a popri tom, "čo so mnou nie je v poriadku? Čo so mnou nie je tak? Čím sa zachytávam o okolitý svet? Čo ma zachytilo?"

Z webinára s Ľubou Gudkovou.