O vnútornom ohni a neustálom úsilí.

O vnútornom ohni a neustálom usilí.
Bol som majstrom v power liftingu a mal som velmi silné telo, no v skutočnosti to nebola tá pravá sila, bola to len hypertrofovaná schopnosť k napínaniu svalov. Bol som silný po fyzickej stránke
a moje telo bolo tvrdé, nepohyblivé a také bolo aj moje vedomie a pohľad na svet. Po tom, ako som prestal s vrcholovým športom a začal skúmať spoločný pohyb v Aiki a Ljubkach sa mi zmenilo telo. Stalo sa viac tekutým a takým sa stalo aj moje vedomie-viac tekutým a citlivým. Stal som sa "živším" .Môj predchádzajúci životný štýl sa rozpadol. Po večerných tréningoch som nevedel zaspať, pri tréningu sa vo mne nakopilo toľko ohňa, že som dlho chladol, kým sa mi podarilo prejsť k spánku. Teraz, keď trénujem druhých ľudí, mi hovoria o tom istom, ze kôli ohňu( horúčosti) nevedia zaspať. Sú dva spôsoby, ako sa vtedy dá zaspať, prvý- nechať sa vychladnúť, druhý- prejsť na dýchanie, ktoré starý ľudia volali "chladné". Chladné dýchanie nie je zložité, stačí začať pozorovat svoje dýchanie a postupne prejsť na spomalenie, až zastavenie svojho dýchania. Ako naša pozornosť začína tiecť za dýchaním objavuje sa možnosť ho prehlbovat, až dokonca zastaviť. Telesné dýchanie akoby mizne a objavuje sa jemnejší druh dýchania, ktoré začneme pociťovať vo forme studených prúdov po celom tele. Takéto dýchanie dovoľuje spať, hoc aj na horúcej ruskej peci. A nielen spať, ale sa aj prebrať v čase sna a cestovať v priestore snov. Vtedy nebude potrebné hasiť svoj oheň, ale naopak, neustále ho udržovať. Vnútorný oheň. V mnohých duchovných tradíciách je zapálenie vnútorného ohňa ( v človeku je ich viac druhov) základná časť cesty. Napríklad vo védickej tradícií sú ľudia, čo sa volajú "Sádchu" a svoju prax nazývajú sadchánou. Najvážnejšou časťou sadchány je zapálenie svojho vnútorného ohňa a najdôležitejšou je tento oheň po celý čas udržiavať aby nezoslabol. Keď vyhasne je potrebné ho znova zapáliť a zväčšovať. Je známe ,že sádchu odchádzajú žiť do odlúčenia a na udržanie svojho vnútorného ohňa zakladajú vonkajší posvätný oheň, ktorý tiež celý čas udržujú na dlhé roky.
Vriaci čajník-ponúka sa nam analógia s čajníkom, aby v ňom začala vriet voda, musí byť dostatočne dlho nad ohňom.
Nikdy nebude vriet pokiaľ ho budeme zohrievať len čiastočne a potom ho z ohňa stiahneme, potom znovu položíme na oheň, voda v prestávkach vychladne. Niečo podobné, ako ochladzovanie čajníka sa deje aj s nami. Nie je možné raz mesačne prísť pocvičiť si ljubki, alebo aiki, rozhýbať a zohriať sa a potom za týmto istým cieľom prísť znova za mesiac a čakať, že nastanú nejaké kvalitatívne zmeny. Takéto zmeny sa možu udiať, len ked tvoj vnútorný oheň horí dostatočne dlho a bez prestávky. Preto je nutné neustále ho sledovať a podľa potreby prihodiť drievko, prípadne "rozdúchať pahrebu mechmi", takže úsilie na rozdúchanie vnútorného ohňa musí byť použité v správny čas.
Rozpúšťanie tela (topenie tela) - takéto rozpaľovanie vnútorného ohňa nie je potrebné pre každého, tak ako nie všetci smerujú k "osvieteniu" a plnej slobode. No pre každého má význam sa starať o svoje telo - o svoje zdravie. Tých, ktorí v mladosti, kôli zúženému pohľadu na svet nevenovali potrebnú pozornosť na svoje zdravie, čaká v starobe choroba, slabost a utrpenie. Naše telo rýchlo preberá vlastnosti toho sveta ku ktorému práve patri, stačí len keď ho opustí duša. Najvýraznejší spôsob, ako sa o tom môžeme presvedčiť je dotknuť sa mrtveho. Telo mrtveho vychladne a stuhne. Naše telo veľmi rýchlo "zhustne", ochladne a trocha zatuhne stačí ho len prestat používať, trocha posediet a o niecom sa zamysliet, alebo len nechat vojsť nášmu umu do videa, ktore pozeráme, alebo počítačovej hry. Naše telo začne chorieť a keď nevedomky skrz neho uvádzame do reality "chorobné obrazy" nadávame, zlostíme sa snažíme sa silou pokračovať ďalej vo svojej ceste-prebíjať sa, prelamovat. Naopak, stačí keď začnete niečo robiť s radosťou, telo sa hneď zmäkčuje, roztápa sa -ako vosk z horiacej sviečky. Naša duša, či už živá, alebo cítiaca majú ohnivú povahu, táto ohnivosť, zapĺňa sebou telo a vtedy sa topí, ako vosk zo sviečky, alebo maslo na ohni a stáva sa veľmi tekutým- akoby voda, alebo oheň. Aby sa toto začalo diať je potreba splniť len jedno, byť v "uvedomení" ten moment, keď telo robí akúkoľvek činnosť. Keď tvoje telo robí niečo, a ty rozmýšlaš o niečom úplne inom duša nemôže roztápať svojou ohnivosťou-mizne jednota tela a duše.
Má zmysel udržiavať telo v roztopenom stave? Áno, kedže zahusťovanie tela a vedomia v konečnom dôsledku spôsobuje, že zdravie sa zhorší a nás čaká predčasná slabosť, nevládnosť a staroba. A naopak, tekuté telo naplnené pohybom dovoľuje ostať zdravím do smrti a odisť na "svetlú pamiatku". Uvedomenie- len tak povedať čo je to uvedomenie neviem. No viem presne povedať som v uvedomení- alebo "uvedomujem si". To vzniká keď sa rôzne nesúrodé časti skladajú do celistvého obrazu a môžeš ten jav vnímať "jediným obrazom". Príklad, ideš po ulici a v nejaký moment si uletel do svojej mysle, to znamená, že si prestal uvedomovať svoje telo, prestal si si uvedomovať ako sa v ňom tvorí každý jeden obraz činnosti ( napríklad krok ). Zrejme necítiš ani naplnenosť tela pohybom a že ten pohyb vzniká v duši. Ak sa uvedomuješ vo svojom tele, tak telo pocituješ, ako rukavicu natiahnutú na ruku a tá ruka nie je nič iné ako duša. Ked si uvedomiš, ako sa tebou myslený obraz činnosti zrodí v tele, vtedy napĺňa telo oheň duše.
No kto je schopný ostávať v "uvedomení" bez prestávky? Mne sa to dlho nedarilo moja pozornosť odbiehala niekde. Um sa tiež rozptyľoval kadetade a strácal som jednotu tela a duše. Už som si neuvedomoval "seba" v tele, strácal som vnímanie toho, ako sa v tele zrodí mnou "myslený" obraz, alebo pohyb.Bojové umenia. Ljubki a Aiki. Skoro každý z nás je do určitej miery "autistický"- pohltený sebou samým, keď zostávame sami zo sebou, často sa dostávame do ilúzií- v moci tej ,alebo inej predstavy o sebe a o svete. No tieto ilúzie sa väčšinou rozbijú (zničia)- akonáhle sa dostaneme do reálneho sveta. Reálny svet je spravodlivý, dáva nam spätnú väzbu. Život tečie cez teba ako rieka. To nie život sa zachytáva o teba, ty sám sa zachytávaš tým čo z teba vytrča. Skutočný (reálny) svet nás stále budí. Prebúdzame sa absolvujeme svoju hodinu výuky, učíme sa a stávame sa dokonalejšími. Dôležité je aby sme si tieto "zvončeky" všimli. Naučiť sa registrovat tieto zvončeky je možné rôznymi spôsobmi. Jeden je zvýšiť svoju citlivosť k tomu čo ťa "prebúdza". Druhý je byť na takom mieste, kde účinok zvončeka bude tak prenikavý, že si ho budeš musieť všimnúť. V tom prípade, má zmysel nachádzať sa tam, kde ťa budú neustále a silno budiť a dostávať do viac uvedomelých stavov. Akoby ktosi klopal k tebe zvonka a vďaka tomu pochopiš, že sa nachádzaš vnútri niečoho a preto nevidíš celkový obraz .Kôli tomu musíš ísť tam ,kde ťa budú biť, kde bude konflikt a cena chyby a neuvedomelosti končí prehrou. A ty sa stále prebudíš, keď ti na nose pristane päsť .V živote také päste budia neustále, aj keď býva obdobie dlhšieho kľudu. V bojových umeniach je to presne tak -len intenzívnejšie. Robiť bojové umenia je možné rôzne. Je možné robiť na Ljubki vtedy zvonček bude prenikavým a nebude treba sa z neho spamátávať, práve naopak budeš sa smiať z takých úderov a zdravie pôjde nie k horšiemu, ale sa bude zlepšovať. To isté sa deje pri praktizovaní Aiki.
Ako v Ljubkách tak aj v Aiki od začiatku je uvedomenie , že netrénuješ, aby si vyhral, ale aby si sa zmenil- dostávajúc od súpera spätnú väzbu. Je to cesta pre každého, aj "nie pre každého", aby vznikli kvalitatívne zmeny v človeku, pri tréningu bojových umení musí "čajník zovrieť". Mnohí svoj čajník nahrejú a potom ho nechajú vychladnúť, príčinou chladnutia bývajú väčšinou príliž dlhé pauzy medzi tréningami. Tieto pauzy sú kôli rôznym príčinám. Niekto rýchlo vychladne lebo nema okamžité výsledky. Niekto sa sklame v sebe, navyše niektorí toto sklamanie preprojektujú mimo seba, prenesú ho na školu kde sa učia prípadne učiteľa. Existuje veľa príčin, ale ani u jednej nie je nič čo by sme si mohli vážiť. Zostávajú a dosahujú vrchol len tí, ktorí sú schopný ísť k dokonalosti a majstrovstvu maličkými krôčikmi. Niekto je schopný vidieť pokrok aj v tom , ze chýbajú výrazné "črty" úspechu. Niekto dokonca aj v prehre vie uvidieť výhru a pokrok. Čajník zovrie iba u tých, ktorí sú schopný neustáleho úsilia. Tí čo prudko vzplanu, rýchlo zhoria a väčšinou nič nedosiahnu ,ich zaujíma lov slávikov. Len ten chytí žeriava, kto je schopný na malé postupné krôčky, na neustále úsilie. Táto cesta je len pre tých, kto je schopný ísť krôčikmi bez oslabenia úsilia. Horieť a nechladnúť. Raz sa stane to horenie pre teba zvykom, a ty sa postupne naučíš rozpaľovať a udržiavať tento vnútorný oheň neustále. Na to stačí horieť pre to čo robíš-to sa volá, žiť podľa duše.
Ragdaj