Novoročná rozprávka

26.04.2022

NOVOROČNÁ ROZPRÁVKA

Jeden čas som sa veľmi nechal strhnúť cestovaním po cudzích svetoch. Bol som veľmi sebavedomý, asi tak ako ten chlapec a dievča, ktorí sa naučili lietať, vyleteli ale nenaučili sa pristávať. Preto som sa niekedy dostával do ťažkých situácií. Zvyčajne sa mi podarilo z nich nejako dostať a začal som si veriť.

Sebadôvera je stále nebezpečná, nech lietate na čomkoľvek, aj keď je to lietadlo. Ešte horšie to je, keď máte lietajúci koberec alebo sandále s krídlami. Aj keď neletíš sám ale nesú ťa husi, sebadôvera ťa môže podviesť. Keď lietaš a tvoje telo leží niekde ďaleko dole alebo hore! Nie je ani vôbec pochopiteľné, ako by si mohol mať sebadôveru, keď veľkú časť seba ani nemáš so sebou. Povedzme si tak, zablúdil som ako v cudzom lese. Hviezdy okolo mňa boli neznáme, cesty, ktoré by viedli do môjho sveta, také som nevidel. Nejaký čas som rýchlo lietal tu po jednej mliečnej dráhe, tam po druhej, v nádeji, že začnem spoznávať aspoň niečo. Ale vyzerá to tak, že skôr som sa dostával do horšej situácie. Tí, ktorí majú radi takéto cesty, majú množstvo prostriedkov, aby si zaistili svoju bezpečnosť. Najlepšie z nich je strom Vedogoni, po ktorom sa prechádza do iných svetov, po ktorom prechádzajú do iných svetov ľudia, ktorí "vedia". Okrem toho majú taký maličký kamienok, od ktorého sa odrážajú odlietajúc, ktorý potom svieti pre teba ako hviezdička nech si akokoľvek ďaleko - stále vieš, kde je tvoj dom. Dôležité, aby si sa nezahrával, aby si mal stále dostatok síl na návrat. Taký skúsení vedogonci postavia vedľa kamienka nádobku s osobitným typom vody, ktorá ich priťahuje. Akonáhle začínajú strácať silu, objavuje sa u nich smäd, ako keby zázračný budík, a začínajú chápať, že je čas ísť domov.

V tom čase som nemal nič podobné. Spoliehal som sa len na svoju silu a sebadôveru. So sebadôverou som rátal s tým, že mne sa nič také nemôže stať. S kýmkoľvek, len so mnou nie. Priznávam sa čestne, naľakal som sa. Stále som veril, že sa budem vedieť dostať domov, no vedel som, že ak sa vrátim veľmi vyčerpaný, je možné, že sa už nedám do poriadku, a ty už nebudeš môcť znova lietať. Mal som silné nutkanie začať robiť paniku, no keď som to pocítil, pozbieral som sa, zastavil som to a začal som sa skúmať. Pozeral som stále na hviezdy dokola. Pozeral som na nič nemysliac, pokiaľ jedna z tých hviezd sa nezačala pre mňa niečím líšiť od ostatných. Vtedy som prvýkrát pochopil, že hviezdy sú na nebi rôzne, a že je to vidieť. A keď som pozeral na ne, zrazu som uvidel, že to nie sú len hviezdy, ale aj priestor okolo sa niečím líši. Pred tým som videl len temné nekonečno plné hviezd a ciest. A kto nevidel cesty na nebi, hoci mliečnu cestu. A tu zrazu ticho, ktoré som udržiaval, mi dovolilo spozorovať, že okolo tej hviezdy akoby boli dve rôzne priestranstvá. Z jednej strany bolo vidieť veľkú temnú dieru, za ktorou akoby nič nebolo, hoci postupne som začal vidieť, že v diaľke svietia aj tam malilinké hviezdičky a z druhej sa k nej ťahalo množstvo belavých cestičiek, ktoré ako keby sa rozchádzali od nej. Toto bolo podobné na ... novoročnú jedličku, na vrchole ktorej žiarila hviezda. Akonáhle som uvidel, že všetko okolo sa otočilo a hviezda začala byť na vrchu. Nie hneď som pochopil, že sa preto neprevrátil svet, ale že pre mňa je zvyčajnejšie vidieť jedličku vrchom hore. No hneď ako som pochopil, že má jedlička vrchol, na ktorom je hviezda, mohol som na ňu pozrieť zo spodu na vrch, ako obyčajne a spoznal som ju. Samozrejme, toto bol stožiar, polárna hviezda, stožiar to je ten kôl zapichnutý do zeme, okolo ktorého sa navíja stoh. Len teraz tento stoh vyzeral pre mňa ako jedlička, na ktorej viseli mnohopočetné svietiace hračky. No keď je ten stožiar zapichnutý do zeme, tak tam dole musí byť moja zem. Vyrazil som rýchlo najskôr k jedličke a potom dole smerom po jej kmeni k sebe domov. V blízkosti kmeňa sa mi už vôbec nezdal podobný kmeňu jedličky a čo sa mi v mojej predstave zdalo konármi jedličky boli vchody do rôznych svetov a tam neboli vôbec nijaké hračky. Boli tam obydlia bohov a velikánov, ktorí tam bývali. V niektorých som aj pobýval pri svojich cestách. Ako jedlička sa mi táto stavba ukázala len z diaľky a pravdepodobne len kvôli tomu, že som mal strach. No teraz už pominul môj strach, prišla bodrosť a s ňou aj záujem. Veľmi som chcel spoznať, čo za dieru som videl za polárnou hviezdou. Jediná myšlienka, ktorá mi prišla, bola zvláštna - že tam bol vchod do iného vesmíru. Nemohol som o tom dobre premýšľať, preto že som zrazu spozoroval, že zvrchu na tých cestách, po ktorých som letel k zemi, celý čas preskakujú mňa predbiehajúc akési svietiace gučky, ako by bublinky, alebo loptičky, podobné ako my zvykneme vešať na stromček. Pozrel som sa lepšie a zdalo sa mi, že vo vnútri takej guličky letí detský darček. Alena! Nechtiac som vykríkol. To nemôže byť. Dedo Mráz neexistuje. No tie bubliny leteli mimo mňa a vedel som, že v mojom dome tiež stojí novoročná jedlička. Vrátil som sa do svojho tela a prvé čom som urobil, bolo že som šiel zo svojej postele k jedličke. Mne už mnoho mnoho rokov nikto nedával darčeky pod jedličku, pretože som už mnoho mnoho rokov nebol dieťaťom. Už dávno som tam dával tie darčeky sám. No keď som pozrel pod konáriky jedličky, tak som uvidel darčeky, ktoré sme pripravili deťom a niekoľko skoro neviditeľných svietiacich guličiek, z ktorých jedna začala ako keby sa triasť pocítiac moje priblíženie. Od vtedy nepochybujem, že na nový rok kohokoľvek z nás pod jedličkou čaká darček. Dokonca aj vtedy keď ho nevidíme. Len aby bola taká jedlička, ktorá ťa očakáva. Pozdravujem s novým rokom.

A.A.Ševcov


Rbu BB tč.0944118857-Ivan
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma!