Muž jeho kôň a jeho pes

Muž, jeho kôň a jeho pes. Raz muž, jeho kôň a pes kráčali po ceste. Keď prechádzali blízko obrovského stromu, zasiahol ich blesk, ktorý ich okamžite zabil. Muž si ale neuvedomil, že opustil tento svet a pokračoval v chôdzi v sprievode svojich zvierat. Niekedy mŕtvym trvá nejaký čas, kým si uvedomia svoj nový stav... Cesta bola veľmi dlhá; museli vyliezť na kopec, slnko silno pálilo a oni boli spotení a smädní. Za zákrutou na ceste uvideli skvostné mramorové dvere, ktoré viedli na námestie vydláždené zlatom, v strede ktorého sa týčila fontána, z ktorej tryskala krištáľovo čistá voda. Muž sa prihovoril k mužovi, ktorý strážil vchod. ,,Dobré ráno." "Dobré ráno," odpovedal strážca ,,Čo to je za krásne miesto?" "To je nebo." "To je fajn, že sme prišli do neba, sme takí smädní!" "Môžeš vojsť a napiť sa podľa ľubovôle", strážca ukázal na fontánu. ,,Môj kôň a pes sú tiež smädní." ,,Je mi to veľmi ľúto," povedal strážca, ,,Ale zvieratá sem nemôžu vstúpiť." Muž bol veľmi sklamaný, jeho smäd bol veľký, ale nikdy by nepil sám. Poďakoval sa strážcovi a pobral sa ďalej. Po dlhej chôdzi do kopca muž a jeho zvieratá prišli na miesto, ktorého vstupom boli staré dvere, ktoré sa otvárali na poľnú cestu lemovanú stromami. Muž v klobúku ležal v tieni jedného z nich; asi spal. "Dobré ráno," povedal muž so zvieratami. ,,Ja, môj kôň a môj pes sme veľmi smädní." "Medzi tými balvanmi je prameň," povedal strážca, ukázal na miesto a dodal: "Môžete piť podľa ľubovôle." Muž, kôň a pes podišli k prameňu a uhasili smäd. Keď sa napili, muž sa išiel poďakovať. "Vráť sa, kedykoľvek chceš," odpovedal strážca. ,,Mimochodom, ako sa volá toto miesto?" ,,Nebo." "Nebo? Ale strážca mramorových dverí povedal, že nebo je tam!" "To nie je nebo, to je peklo." Muž bol celý zmätený. ,,Mali by ste im zakázať používať vaše meno! Toto klamstvo spôsobuje veľký zmätok!" ,,Rozhodne nie. V skutočnosti nám robia veľkú láskavosť. Pretože tu sa zastavia všetci tí, ktorí nikdy neopustia svojich najlepších priateľov." .... Paulo Coelho