Môj pohľad na ruské bojové umenia 9- Cesta

Vyzbrojuj sa poznatkami ducha a nikdy sa neprestaň učiť, lebo život bez náuky sa takmer podobá smrti.

Marcus Porcius Cato

Cesta Každý sa vydávame na svoju cestu, narodíme sa a začíname robiť prvé kroky, ideme kým náš čas neuplynie a svoju pozemskú cestu ukončíme. Naše telo prestane byť funkčné, prestáva niesť dušu po materiálom svete. Ciest je mnoho, pre niekoho je pripravená cesta spoznávania tela a materiálneho sveta, na veci s týmto súvisiace. Niekoho cesta vedie po zákutiach sveta spoločnosti, jeho úloha je získať skúsenosti ako sociálna bytosť. A niekoho úloha je spojená s cestou poznávania duše v tomto telesnom materiálnom svete. Keď vychádzame z toho, že máme viac tiel, môžme si zvoliť aj viac ciest, ktorým telom žijeme, kde máme pozornosť, toho úlohy aj budeme plniť. Teda vydali sme sa na cestu, na tú svoju a aby sme vládali ísť potrebujeme nejaký smer, potrebujeme silu aby sme vladali ísť a hlavne nejaké želanie túžbu, ktorá nás bude ťahať. Správny smer je prvá a možno vôbec najťažšia voľba, je to križovatka s obrovským množstvom volieb. Sú tam stovky ciest a len veľmi málo z nich je takých, ktoré majú zmysel, celistvosť a hlavne každý človek má svoj cieľ - úlohu, ktorú Slovania volali Skuma. Keď som začínal s hľadaním cesty (za socíku) bol problém ten, že neboli takmer žiadne možnosti, duša ako taká "neexistovala" a ani nič čo k nej viedlo (okrem literatúry samizdatu). Teraz je tých možností tak veľa, že nájsť tú pravú tiež nie je jednoduché. Na ceste potrebujeme sprievodcu, kto už tadiaľ išiel a pozná smer, aby sme čo najmenej blúdili. Je veľmi zlé, keď stretneme sympatického pocestného, ktorý nás presvedčí, že ide tým smerom, kde aj mi chceme ísť a uveriac jeho slovám ideme s ním po ceste, ideme rok, dva, tri, kým nezačneme tušiť že, smer si len vymýšľa a už ani sám nevie kde je. Takýchto môžme často stretnúť, často je to kvôli peniazom, kvôli moci nad ľuďmi, sú ako tie sirény na skalách, ktoré pekným spevom lákajú námorníkov v búrke na skaly. Nuž, ak sa nám niečo také prihodí, je dobré keď sa vieme zorientovať a nájsť už tú správnu cestu. Na ceste stretávame mnoho ľudí, niektorí sa k nám pridajú na chvíľu, niektorí idú s nami dlhšie, väčšinou sa cesty niekde rozchádzajú. Sú aj názory o tom, že sa možno púšťať na cestu len tak bez vedenia, veľa rokov už idem, ale myslím že to je úplne nereálne. Množstvo poznania, ktoré je opísané napríklad v Joga sútre od Patandžáliho je tak veľké, že možno 2000 rokov práce jedného človeka by to dalo dokopy. Väčšinou v jednom tele toľko času nemáme. Čím ďalej po ceste idete, tým menej ľudí stretnete (nemyslím fyzicky stretnete). Raz za čas prichádzame na rázcestia, často sa nám ponúka možnosť zísť z cesty, oddýchnuť si, čo nie je zlé ale môže byť nebezpečné. Čarodejnica Kirké nás ľahko a veľmi často premení na prasce, ktoré zapredajú všetko za kus "žrádla" pohodlie a bezpečnosť. Zriedkakedy prichádza Odyseus aby nás z toho "mámenia" dostal a premenil nazad na ľudí. Väčšinou by sme to mali zvládnuť sami, ale... nezvládame. Dakedy dávno, po krajine, po našich zemiach putovali ľudia, Skomorochovia, Mázikovia, Lyrnici... Boli to ľudia, ktorí pomáhali bežným ľuďom, ktorí od ťažkej práce a každodennej rutiny upadali do područia bohyne Kirké, teda zabudli na to, že v tom zvierati, v ktorom žijú je duch, duša aj nesmrteľný človek a začali žiť len životom zvieraťa, pomáhali trochu vniknúť do iného sveta aspoň dočasne, aby si pamätali a dostali možnosť sa vrátiť nazad k "sebe". Väčšinou prichádzali na rôzne sviatky a menili stav ľudí tak aby mohli cítiť, že sú aj iné možnosti, nielen žiť ako to oni volali, životom opice, hoväda. Vrchnosťou neboli veľmi obľúbení, lebo človek cítiaci svoju dušu nemusel naďalej otročit, mohol sa vzbúriť, či odísť. Často ich preto vyháňali alebo zavierali. Teda oddýchli sme si na rázcestí a ideme ďalej, cestu si musíme vybrať ak máme toho, čo nás vedie je to ľahšie, ale musíme mu veriť, nejaká časť pochybností by ale mala v nás stále zostať, aby sme mohli kontrolovať to, čo sa okolo nás deje. Prílišná dôvera sa môže nevyplatíť, ja robím lubki a 8 rokov som išiel za človekom, ktorý sa poučil rok lubki, niekoľko rokov iné veci, bol pohybovo aj vo vyjadrovaní veľmi talentovaný (keby bol nazval svoj štýl ako autorskú školu nič sa nedeje, lebo v mnohých veciach bola výborná). Podstata je tá, že tam neboli žiadne postupnosti, žiadne smerovanie len zaujímavosti na ulovenie pozornosti. Skutočné Lubki sú cestou, cestou ktorá začína spoznávanim tela, teda cesta sebapoznania a potom postupne od najhrubšieho (telo je zahustené vedomie, podľa Mázikov) ideme ďalej pomaličky smerujúc k duši a našim jemnejším častiam. Teda skutočné lubki môžu človeku plnohodnotne pomôcť, riešiť to prečo sa tu prevtelil, na rozdiel od Autorského mixu človeka, ktorý je síce talentovaný, ale to čo učí nevedie nikam (stačí dať veciam správne meno). Ak sme nezablúdili ideme ďalej, cesta môže byť ťažká preto sa musíme naučiť ako nabrať síl, pokiaľ nebudú nedôjdeme určite do cieľa, ani sa nepribližime k nemu. Cesta je zmena, meníme sa pomaly a tou zmenou nadobúdame nové vlastnosti. Nie je to doplnenie toho starého o dodatočné kvality (častý omyl) je to úplná pomalá zmena. Preto sa hovorí, že prichádzať sa učiť s "s plným pohárom" je zbytočné, doliať do starého nápoja nový. Nie musíme starý vyliať, to je tá najťažšia a najbolestivejšia časť. Cesta je dlhá, málokedy sa ukončí v tomto živote, kto sa ponáhľa je na inej ceste. Teda ak budeme brať do úvahy tri naše základné telá (je ich viac) - telo fyzické, dušu a osobnosť - osobnosť definovali mázikovia ako naše sociálne telo, vytvorené na život v sociálnom prostredí a na čo najlepšie podmienky prežitia v tomto svete, veľmi veľa nám pomáha len náš problém je v tom, že sa s ním stotožňujeme. Je to niečo ako oblečenie, kabát, akoby sme si mysleli, že "ja" som ten kabát. Každe z tiel má svoje potreby, smerovanie a môžme žiť životom každého z nich, môžme prejsť náš život ako "telo" môžme prežiť život, ísť cestou "osobnosti" a menej často sa môže stať, že môžme žiť už tu vo fyzickom tele životom duše. Vraj tak žil Sokrates. Nesadlo to zo sociálnym prostredím zrejme. Môžme si teda vybrať cesty, je ich množstvo, niektoré idú skratkami a sú ľahké, niektoré vyžadujú aby sa použilo úsilie, takmer neustále úsilie, čo je o niečo ťažšie. Výber je len na nás, karty nám rozdali, nie všetky vidíme, ale hrať musíme sami. Dlhú a zaujímavú cestu, veľa radosti z objavovania nového želám. Ivan Kissimon

Náš kanál s praktickým cvičením: https://www.youtube.com/channel/UCp1D_vZ0p90AsGqvIEm0iUA