Ljubov Gudkova: Práca s obrazmi, bolesťou, duša.

12.10.2020

Ljubov Gudkova: Práca s bolesťou a obrazmi, duša

Pri nepríjemných pocitoch si treba uvedomiť, že je nutné prijať rozhodnutie, že sa chceme očistiť. Očistiť a zmeniť sa. Bez tohto rozhodnutia sa nič samé od seba neudeje. Je to ako otváranie Pandorinej skrinky. Treba byť pripravený na očistenie. Očistenie treba prijať ako životnú cestu. Časť vedomia obrátime na tento typ práce.

Napr:Čo robí "obyčajný" človek, keď ho niečo bolí - najskôr sa nahnevá a potom sa snaží tú bolesť utlmiť, nevnímať ju. Človek, ktorý prijal očistenie, všimne si bolestivé miesto, teší sa mädlí si ruky, pretože teraz ju môže ubrať. Samozrejme je na to potrebná sila. Preto bude treba trošku zmeniť život.

Na očistu si treba nájsť čas. Vnútorne sa treba nastaviť na očistu ako na spôsob života, až príde pocit potreby robenia očisty. Budeme hľadať a poľovať na naše bolestivé miesta.

Naše telá sa podobajú jedno na druhé. Vonkajšie telá sú vytvorené na podobu vnútorných tiel.

Do našich tiel je zabudované prirodzené očisťovanie. Fyzické telo sa očisťuje napr. potom a podobne duša sa tiež čistí slzami, slovami, smiechom. Keď cítime v sebe pocit kričať, hnevať sa, plakať, smiať a zadržiavame to, robíme to isté, ako keby sme zadržiavali fyzické telo od fyzických potrieb. Vzniká bolesť. Žijeme v spoločnosti a zakazujú nám kričať, hnevať sa, smiať sa, byť zlý... Držíme všetko v sebe a potom rozrušujeme svoje vnútorné telo, dušu.

Keď narážame na to miesto, ktoré nás gniavi, núti nás kričať, plakať, hnevať sa..., prvý krok, ktorý musíme urobiť, musíme vypustiť to, čo sa tam nakopilo. Avšak nevypúšťať na ľudí, ale buď na papier, alebo na iný materiálny nosič - napr. voda (biť vodu), vankúš (kričať na neho, biť ho, proste vypustiť ten vnútorný pohyb), proste treba porozmýšľať, ako to urobiť, aby sme boli ochránení a neboli citliví voči vonkajším vplyvom. Je potrebné obrátiť svoju pozornosť na tú bolesť a začať zvučať tou bolesťou. Môžeme zvučať priamo slovom "bolesť" alebo vystonať bolesť - je to prirodzený spôsob vypustenia bolesti, tak isto, ako krik. Niekedy treba bolesť pustiť krikom. Musíme nájsť zvuk svojej bolesti.

Niekedy to môže byť slovo "nenávidím", "zabijem vás všetkých", "choďte všetci do ...", musíme úplne cítiť z duše, čo sa nám žiada zvučať.

Nekultúrne, nevychovane - presne ako to zvučí priamo v tom čase, kedy sa to stalo, napr. vo veku 4-5 rokov. Kvôli tomu je potrebné mať na vypustenie bolesti chránené miesto. Nebolo by vhodné, keby sme v práci začali kričať "nenávidím" alebo "choďte všetci do...".

Do týchto stavov musíme vchádzať len z vlastného rozhodnutia, musíme sami o vchádzaní do stavu rozhodovať. Kvôli tomu pre seba prijmeme rozhodnutie - idem do nejakého veku a vypúšťam to, čo ma tam z nejakého dôvodu drží. A začínam vypúšťať. Teraz sa zdá, že je tam toho veľa. V skutočnosti sa to pomerne rýchlo ukončí - 5-10 minút. Postonáš si, poplačeš, môžeš sa aj zasmiať. Snažím sa nezostávať v tých pocitoch ale ich vypúšťať. Bolesť v nás zostáva zaseknutá cez nejaký pohyb. Keby sme ju vypustili v tom momente, keď nás to bolelo, možno by to boli 2-3 slzičky, možno by sme zanadávali, možno by sme poplakali, ale teraz je tá bolesť prekrytá vrstvami zadržiavania.

Každý už bol niekde na masáži, keď nám masér hľadá v tele nejaký bolestivý bod a dostáva sa k nemu pomaly, a zrazu ho nájde. Aj k bolesti vo vedomí sa treba približovať pomaly.

Na začiatku je potrebné ako keby otvoriť hrdlo.

Je to vychádzajúca brána, bolesť sa vyjadruje cez zvuk. Treba si veriť. Treba pomaly vydávať zvuk - dovoľ si zvučať. Zvukom bolesť vychádza. Nesmieš sa báť vyzerať "hlúpo". Časom sa pridajú aj slová. Treba si jednoducho sám sebe dovoliť vypustiť bolesť. Je potrebné chcieť sa zbaviť bolesti. Často si zvykneme na svoju bolesť, zžijeme sa s ňou až o ňu bojujeme ako o niečo najcennejšie.

Treba pracovať s tým, kde tlačí bolesť a vypúšťať ju. Dôležitá otázka znie: "Chcem sa zbaviť bolesti?" "Som si istý/á, že sa chcem zbaviť bolesti?" Odpoveď si treba riadne premyslieť. Častokrát si bolesť držíme, pretože sa v nej skrýva sila našich rozhodnutí.

Vybudovali sme samých seba v tomto živote vďaka bolesti. Stretávajúc sa s bolesťou v živote sme prijímali rozhodnutia a podľa toho sme vybudovali samých seba. Začneme sa oslobodzovať od bolesti a vaša osobnosť začne strácať silu. Ak je naša osobnosť vytvorená čiastočne zo zlosti a nenávisti, ak ju vypustíme, už nebudeme vedieť nenávidieť a neľúbiť, budeme sa musieť veľmi zmeniť.

Mnoho osobností je vybudovaných na tom, že chcú niekomu niečo dokázať. Medzi nami sú takí ľudia, ktorí sa snažia niekomu niečo dokázať. Alebo minimálne sa snažíme byť alebo nebyť ako niekto. Toto sú bolesti. Bola nejaká bolesť a prijali sme rozhodnutie, "že ja nikdy taký nebudem", alebo "že budem taký". Tú bolesť odoberieme a už nebudeme mať dostatok síl, aby sme šli za tým rozhodnutím.

Treba pochopiť, že touto prácou, odoberaním bolesti, prerábame celú svoju osobnosť. Už nebudeme takými akými sme boli, len "lepšími".

Nie, budeme sa musieť stať inými. Opäť sa vybudujeme nanovo. Treba to pochopiť. Žiť v bolesti vieme, žiť bez bolesti je pomerne ťažké. Človek je ochotný nenávidieť, žiť s bolesťou, hnevať sa ale pre mnohých je ťažké žiť v radosti, láske, s tvorbou.

Preto si treba veľmi rozmyslieť, či sme ozaj ochotní očistiť sa od bolesti. Je možné žiť absolútne bezbolestne.

Ideálne je, keď s vypúšťaním bolesti idú slová. Lebo prijatie rozhodnutia tiež išlo so slovami. Niekedy je bolesť ťažko vyjadriteľná slovami, je rozmazaná, taká, ktorá vo vnútri rezonuje. Nevieme ju vyjadriť slovom, preto je potrebné vypúšťať ju zvukom. Avšak najlepšie je slovo. Pretože pri slovách už sami seba budujeme a prijímame riešenie. Slová možno ďalej analyzovať.

Niekedy je bolesť taká silná, že ju potrebujeme púšťať vrstvu za vrstvou, postupne. Keď bolesť vychádza, prichádza bolesť prázdnoty s tým, že chápeš, že môžeš začať znova.

Je dôležité pochopiť, že bolesť nám nedovoľuje rozmýšľať.

V čase, kedy vzniká bolesť, z tej bolesti prijímame rozhodnutie, avšak bolesť nie je najlepší radca. Výsledkom je, že neprijímame najlepšie rozhodnutia. Je to také isté ako keby sme si vyberali novú cestu so zavretými očami. Bolesť je to, čo nám zakrýva oči. Ak nájdeme to, čo nás tlačí, čo nás drží v minulosti, na začiatku je potrebné vypustiť bolesť. Do takého stupňa, aby ste mohli otvoriť oči a pochopiť, čo sa v tej situácii vôbec stalo.

Keď pracujeme s bolesťou, prichádza prázdnota.

No ak sa nezbavíme koreňa, bolesť sa znova vráti. Je to podobné, ako trieska, ktorá sa dostane do tela a spôsobí v tom mieste zápal. Môžeme hnis vytlačiť, ale pokiaľ triesku nevytiahneme, hnis opäť vznikne.

Odobrať bolesť treba preto, aby sa podarilo odstrániť triesku. Nedá sa to spraviť na jedenkrát. Môžeme bolesť odobrať, oddýchnuť si a potom je želateľné sa vrátiť k tomuto prípadu a premýšľať nad tým, čo sa dialo v tej situácii, prečo sme konali tak či tak, čo sa vtedy dialo a prečo. Pravdepodobne tá situácia nebola až taká vážna, ale zle sme pochopili či prijali situáciu. Pokiaľ je bolesť z tej situácie odobratá, treba situáciu preskúmať, čo sa tam v skutočnosti dialo.

Je možné sa tiež takto zbaviť telesnej bolesti. Treba pracovať s telom, nielen s vedomím. Príčina môže byť napríklad v kostre.

Držať v sebe bolesť nie je pre človeka prirodzené. Avšak sme nútení to tak robiť. Je prirodzené zbavovať sa bolesti. Ale keď spoločnosť z nás robí "ľudí", učí nás trpieť bolesť. Napĺňajú nás bolesťou. Je možné, že je to kvôli niečomu potrebné. Ale keď chceme ísť k sebe, nájsť seba, nachádzame sa, skrývame sa pod bolesťou. Bolesť je preto potrebné vypustiť. Ona vyjde a my môžeme následne rozmýšľať a seba na novo vybudovať nachádzajúc lepšie riešenia.

Ako sa duša dostáva do tela.

Ak vychádzame z toho, že máme dušu, a tá duša je oveľa jemnejšia ako telo, v tom prípade by mala z duša vypadnúť. Keďže nemá problém prechádzať cez materiálne veci, z nejakého dôvodu z nikoho sa "nevylieva". Občas sa stane, že duša "odchádza do piet...". Avšak v zásade, duša z tela nevypadáva. Bolo potrebné vytvoriť systém, aby duša nevypadávala z materiálneho. Je potrebná nejaká pasca, ktorá nám nedovolí, aby sme predčasne ušli z tela. Pretože inak nebudeme schopní prijať naše lekcie.

Načo je nám potrebné telo? Z časti, aby sme získali pocity a z časti, aby sme neušli. Ak sa nám niečo nepáči, ušli by sme odtiaľ ak by sme mali možnosť. Je to prirodzené.

Ak chápeme, že duša sa pohybuje rýchlosťou myšlienky, je ťažké je udržať tam, kde jej to nie je príjemné. Ak ju posadíme do tela, ktoré je pomalé, duša je prinútená riešiť úlohu. Pretože nemôže ujsť. Ak nám nie je niečo príjemné, chcelo by sa nám ujsť z tela, avšak to nie je možné. Musíme sa prinúť žiť a mučiť sa. Alebo rozmýšľať.

Keď rozmýšlame tak možno sa nebudeme mučiť ale budeme mať dobrý pocit zo života. Hlavné je, že telo nedáva možnosť duši pohybovať sa tou rýchlosťou, akou je zvyknutá, a nachádzame sa "v pasci".

Kvôli tomu, aby sme dušu udržali v tele, sú potrebné postupne sa spevňujúce, resp. materiálne hrubšie prostredia. Tých prostredí je veľa, veľa tiel, ako matrioška, matrioška, matrioška. Každá tá hrana má dve časti, jedna je bližšia k tomu, čo je hrubšia a tá druhá je jemnejšia - takže vnútorná a vonkajšia časť. Budeme sa učiť všetky telá. Najlepšie je to na živom seminári, aby sme si nastavili videnie a aby sme videli telá.

Teraz je možné vidieť vedomie. Už sme hovorili o tom, keď duša vypúšťa zo seba jemnohmotné prostredie, ktoré je rozliate okolo nás. Vo všeobecnosti starí ľudia, mázikovia hovorili, že všetko je vedomie. Z tohto vedomia je utkané naše telo - je to ako keby stvarohované vedomie, zhustené.

Z toho vedomia vytvárame telo pre spoločonosť. Volá sa osobnosť. Je utkané z obrazov vedomia. A z foriem ako sa správať správne. Naše fyzické telo sa mení podľa toho ako obraz na seba meníme. Naše telo môže byť vytiahnuté alebo roztečené. Môže byť tvrdým alebo pohyblivým. To nie sú stavy tela, sú to stavy vedomia. Ak máme vo vedomí tvrdé obrazy, telo bude tvrdé. Obrazy, ktorými je vedomie naplnené, majú rôznu kvalitu. Niektoré sú ľahké, a niektoré ťažké.

Z obrazov máme pocit ľahkosti alebo ťažoby? Treba spoznávať za tým niečo. Čo je to tá ťažoba obrazov, o čo ide. Vo všeobecnosti, všetky obrazy majú svoju váhu. Sú akokeby vrstvami na duši a pretláčajú ju. Napr. mám obraz na duši, že budem robiť takto alebo takto. Alebo mám iný obraz, že napriek vám budem robiť takto a takto - tento je ťahší. Tento tlačí viac. Môžeme cítiť, že ťažké obrazy sú také, ktoré sú niečim naplnené. Nejakou bolesťou. Vo všeobecnosti všetky obrazy tlačia na dušu a nútia ju sa nejakým spôsobom pohybovať.

Precítenie tlaku obrazov:

Netreba nič robiť, len si predstavte, že to budeme robiť. Stačí sa začať rozhodovať, že idem niečo robiť a sledujeme sa, čo sa začne s nami diať.

Napr. stačí si predstaviť, že mám vstať a vyzlečiem sa donaha. Rozmýšľam o tom, že to urobím. Teraz sa rozhodnem, že to urobím. Vo vnútri začnem cítiť, že sa niečo vo mne zdvíha. To boli práve obrazy správneho správania, nie je to správne, nemôže sa toto robiť. Cítili sme ako sa vnútri niečo lámalo, krútilo? To je tlak obrazov, tlačia zvnútra. Nútia nás správne sa správať. Ak tento obraz bol prijatý na pochopenie, bude tlačiť jednou silou. Ak nás popri tom aj bili, bude tlačiť oveľa silnejšie.

Napr. deti prichádzajú zo školy, behajú,skáču, hrajú sa, a po nejakom čase sa zmenia na malých robotov. Obliekajú sa na ne obmedzujúce vrstvy, aby sa správali správne. Ak sú tieto obrazy naplnené bolesťou, človek je stláčaný oveľa silnejšie. Človek nemôžerozmýšľať,
môže sa len správne správať, podľa noriem spoločnosti.
Ak sa chceme dopracovať k vlastnej duši, je nutné odobrať prebytočný tlak obrazov. Mali by
zostať len rozumné obrazy. To sú tie, ktoré nám pomáhajú prežiť v tejto spoločnosti, v tomto
svete. Človek je bytosť dvoch svetov. Patríme k svetu prírody a musíme prežívať našimi
telami a patríme i do sveta spoločnosti a musíme žiť aj vo svete spoločnosti. Ak budeme mať
len rozumné obrazy, budeme riadiť vlastné obrazy, teda, budeme ich môcť meniť. Môžeme
ich meniť, prepracovať. Tlak na dušu bude tak či tak, pretože je to tak dané, ale tlak bude
vytvorený v potrebnom smere. V tom, v ktorom chceme my.
Preto je potrebné najskôr očistenie - odobrať bolesť. Odobrať zbytočné tlaky na dušu.
Skúsme sa zamyslieť nad tým, o čom bola reč, skúsme sa pozrieť na vnútorný tlak akoby
sme sa pohybovali po kolajniciach. Je vážne toto začať vidieť. A odoberme zbytočné bolesti,
staneme sa ľahšími a slobodnejšími.
Akoby sme vypúšťali nafúknutý balónik, nájdeme bránu, ktorou ho vypustíme. Môžeme
bolesť vypúšťať zvučaním hlasu alebo písaním. Hlavné je, aby bol pohyb.
Bolesť vychádza cez pohyb.Treba robiť odoberanie bolesti na bezpečnom mieste. Buď sa chodilo lesa, alebo sa bila
voda alebo sa písalo. Alebo sa zavesilo vrece a jemu sa rozpovedali bolesti.
Je potrebné naučiť sa vypustiť bolesť a dovoliť si aby odišla, nechať ju ísť. Pocítiť, ako
z obrazov vychádza bolesť, ako sa stávajú ľahšími.

Rbu BB tč.0944118857-Ivan
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma!