Aj o vedomí č 1

O VEDOMÍ - prvá časť

Do úrovne športového majstrovstva som sa dopracoval povedzme tak, ale v tom veku už  nejaký "ťah" stať sa úspešným v športe sa začal strácať. Začala sa objavovať taká otázka "kde je v tomto umenie". To, čo som robil, bol pekný telocvik ale kde je umenie? To majstrovstvo, ktoré bolo v knihách opísané, v rozprávkach vyrozprávané, kde ho hľadať? Tréningy nedávali odpoveď. Čím viac som trénoval, tým viac bolo otázok. Ako sa hovorí, kto hľadá ten nájde. Tu by bolo potrebné hovoriť o mojich učiteľoch, ale to nechajme osobitne na iné miesto. Sú ako kamene na ceste, ktoré smerujú tečúcu vodu. Pomáhajú ti pomaličky meniť svetonázor, meniť tvoje zatuhnuté vedomie a pomaly sa obracať a ísť tým smerom, kam ťa ťahá tvoja duša.

Stretol som sa s učením mázikov a tam mi doplo, že zaoberať sa oddelene len jednou vecou, napríklad bojovým remeslom, kováčskym remeslom alebo iným, je málo. Je to len čiastočný pohľad na nejaký všeobecný svet a tam som už začal sa učiť aj o svetonázore, etnografii, všetko čo učil učiteľ (Ševcov). Čítať knihy, rozprávky. Raz som si uvedomil, že my, súčasní ľudia, nemôžeme pochopiť našich predkov, ani keď nám zanechali v písomnej alebo inej forme nejaké odkazy. Nemôžeme ich pochopiť pokiaľ nebudeme rozmýšľať alebo vidieť svet ako ho videli oni. Teda, ak budeme mať rovnaký svetonázor, ako oni, vtedy ich môžeme pochopiť, alebo aj ľubovoľného iného človeka. Vtedy ho môžeš pochopiť, keď pozeráš na svet jeho očami. Je ťažké niečo vysvetliť, nejaké puzzle, skladačku, ukazujúcu alebo hovoriacu iba o jednej časti. Budem hovoriť o tom, ako naši predkovia videli vedomie, všetko, čo budem hovoriť tie pojmy, názvy, nie sú moje. Sú to etnografické názvy, národné. Čo je moje, to je moja skúsenosť, precítenie alebo moje chyby. Posledné roky robím svoj výskum ale ten sa opiera o základňu vedomostí. Ako hovorili starí ľudia, ber, uč sa ale preveruj si, netreba veriť. Predpokladaj, že to tak môže byť ale potom si to prever a sám urob. Je potrebné pomaly sa odpútať od pojmu viery, ja verím. Pripusti, že áno, je to možné a vyskúšaj sám. A potom pochopíš, buď to je alebo nie je. Raz sa prestaneš biť s ľuďmi, ako som hovoril, prestane byť zaujímavé súťažiť s druhými ľuďmi. Sparingy, zápasy som robil už kvôli tomu, aby som objavil svoje nedostatky, slabiny, aby som ich mohol odstrániť. Toto je cesta bojovníka. Neohraničuje sa len fyzickou kultúrou, pohybom, je to nutná súčasť, keďže sme umiestnení do tela, ako minimum by nám nemalo prekážať v živote. Dokonca by nám mohlo priniesť aj niečo príjemné, ☺. Ako minimum, ak budem chcieť hovoriť o vedomí ako súčasti nejakej celistvej skladačky, musím vysvetliť akú časť zaberá v celkovej stavbe človeka. V skratke porozprávam, ako to oni videli tieto "schody", volali to schodmi alebo rebríkom, po ktorom schádza duch do tela. Telo tiež rozdeľovali, volali ho "tel" - to fyzické telo, mäso. A to, čo sa v ňom nachádza, hovoril som už o svetonázore, že predkovia videli človeka nielen ako telo, kostru, dušu ale videli ho oveľa podrobnejšie. Mali k tomu aj pojmy a súvisiace činnosti. Hovorili, že duša vchádza do človeka s prvým nádychom, keď sa dieťa narodí, nadýchne sa, skríkne, zaplače a vtedy vchádza duša. Predkovia videli, že človek má tri duše. Tá duša, ktorá do neho vošla keď sa narodil a odíde keď telo doslúži, tá nesmrteľná časť, tú volali "cítiacou dušou" a hovorili, že človek má ešte tzv. "rozumnú dušu". A je ďalšia duša, ktorá zodpovedá za život tela, volali ju "živou". Živa je súčasne aj životná sila, ktorá živí telo. Síl rôzneho typu máme nie jednu, či dve, je ich mnoho. Živa je jedna z nich. Živá duša, ktorá vzniká tak, že matka sa delí o ňu s plodom. Cítiaca duša prichádza až pri narodení, aj keď prepojenie s plodom je už skôr. Ba čo viac, ako náhle sa žena začne zamýšľať nad tehotenstvom, nad narodením dieťaťa, aké bude (ešte žiadne nie je) v tom momente, ani neviem, ako to povedať, začne pri nej lietať "pripútaná duša", ktorá čaká na svoj čas. Troška zo svetonázoru našich predkov, aj sa tak hovorilo, že svadby sa spájajú na nebesiach.

Základné míľniky nášho prevtelenia sú už určené, tak to videli oni. Duša prichádza na tento svet za účelom splnenia určitej úlohy. Volá sa skuma, veľká úloha na celé prevtelenie. Duša žije milióny, možno stá miliónov rokov, pre ňu je toto prevtelenie mihnutím oka. Život je len jeden, prevtelení je mnoho. Rozumieme tak, že duša vošla, človek sa učí chodiť, hovoriť, žiť atď. Duša vchádza a toto telo je určené na to, aby tu mohla splniť svoju úlohu, aby sa musela prispôsobiť týmto podmienkam na zemi. Telo žije na zemi a duša žije kde? Pre toto telo je potrebný na zemi vzduch ako pre rybu je potrebná voda. Aj duša potrebuje určité prostredie na život. Toto prostredie sa volalo "para". Starci hovorili, že duša vyžaruje zo seba túto "paru" ako lampa svetlo, ktoré odchádza do nekonečna. Duša vyžaruje "paru", ktorá zapĺňa celý vesmír. Neviem, či "para" prechádza cez dušu a sú prepojené, alebo či ju duša vytvára, tak hlboko nevidím, toto musím "veriť". Ale, že je duša prepojená s "parou" to je jednoznačné. Máme vonkajšie a vnútorné orgány vnímania. O tom pohovoríme trochu neskôr. Mali by sme prísť k vedomiu cez moje blúdenie po slovách ☺. Duša žije v "pare", v tomto prostredí a tu by sme sa mali zastaviť a pohovoriť o tom, ako starci videli ten "rebrík". Hovorili, že svet je hmotný ale jemnohmotný ako hovorili. Na vrchole sa nachádza duch, nie je materiálny, a najjemnejšiu vrstvu ako emanáciu ducha, ktorá zapĺňa celý vesmír oni volali "prostredím vedenia". Ďalšie prostredie o niečo viac hrubohmotné je "prostredie vedomia". Ide krok za krokom spevnenie od nemateriálneho ducha až kým nezostúpi až do hrubšej hmoty tela. Ďalšie hrubohmotnejšie prostredie je sila. Ďalej zo sily sa rodí pohyb - nemýľte si ho s premiestnením. Je to pohyb ako nejaké prostredie. Je veľmi jemný ale hmotnejší ako sila. Ďalšie prostredie volali život, je to najhmotnejšie prostredie, keď sa zahustí ešte viac vytvára "tel". Keď sa ich pýtali, k čomu sa to môže prirovnať, tak hovorili k mlieku. Pri nejakých podmienkach keď sa začne mlieko triasť, nejakým spôsobom biť, tak sa zahustí, stvaroží. Podstata je tá istá, len tam sú tekuté prostredia, smotana bude hustejšia, tvaroh, syr veľmi husté. Tak podobne prostredia, jedno rodí druhé, viac hmotné, až kým neprídeme k "tel" do ľudského tela, t.j. stvarožené vedomie, v podstate. Toto je taký jednoduchý náčrt. Ale je dosť dôležitý pre človeka, ktorý vedie výskum, aby mohol rozlíšiť jemné veci. V každom prípade starci to mali veľmi dobre prepracované. Ďalej, duša je neoddeliteľná od "pary". Možno pre niekoho bude nepríjemné, ale keď rodní umierali, tak som ich vyprevádzal. On leží a v tom akoby jasný rozdiel, ty chápeš, že už odišiel. Vieš, že ho niet, že zostalo už len telo. Vidíš, ako to telo sa v okamihu stalo prázdnym. Duša odišla a vzala so sebou tú "paru", ktorá zapĺňala ľudské telo. Je jasné, že keď je duša v tele, okrem "pary" aj svieti a sú tam aj iné "vyžarovania", ktoré vidíme, cítime. Vidíme, keď človek svieti alebo keď je omráčený, keď má nejaký smútok na duši a prestáva svietiť. Duša je uzavretá, človek sa stáva chladným a aj ľudské teplo prestáva existovať. Duša sa prekryje ako nejakým závesom a teplo sa prestáva vylučovať. O teple, ohňoch, ktoré sú v nás prítomné a dávajú nám život, treba rozprávať osobitne, to je krajne zaujímavá téma.

Aleksej Gudkov. (časť prednášky)