— Učebnica školy ľubiek. —

Osobitosti školy ljubkov.
Je niekoľko osobitosti školy ljubkov:
-od začiatku sa učíme smerovať svoju pozornosť skrz fyzické telo, ako skrz obal, čo dáva možnosť vidieť, že zdrojom(prameňom) všetkých pohybov je duša
-učíme sa vidieť boj, nie ako súperenie dvoch silných "zverov", ale ako jemnú hru.
Takým spôsobom sa pred nami objavujú minimum dve úlohy:
-naučiť sa vidieť ako z duše prechádza riadenie na telo-cez aké "medziprostredia" tela a iných prostredí prechádza odovzdanie pohybu od ducha k materií
-učíme sa pozorovať svojho "zvera", svoje vedomie, vidieť z čoho sa skladá vedomie, vidieť ako sa pohybuje um, s čím sa stotožňuje, kde vznikajú rozdiely, učíme sa vidieť ako pracuje rozum.
Duša a telo.
Základné vedomosti a návyky o prepojení duše a tela(pri pravidelných a postupných tréningoch) sa naučia a osvoja približne tri-štyri roky(pri stredných schopnostiach).
Smerovanie výskumu(skúmania) vždy ide od tela k duši. Je to ako keď otvárame matriošku, vrstvu za vrstvou. Najbližšou vrstvou k fyzickému telu je "oporno-perová stavba". Jeho úplné naučenie a otvorenie trvá približne dva roky. Učenie ide cez hry a zápas, preto starí ľudia hovorili, že zápas je všetkému "hlava". Udery a kopy sa učili až nasledujúce tri, štyri roky. Hra.
Ljubki-to je hra, zjemnená(dovedená do presnosti). Človek skúsený v bojových umeniach môže použiť školu ljubkov ako nadstavbu nad tým čo už vie. Môžeme povedať tak, že škola ljubkov ponúka človeku vládnucemu remeslom možnosť rozvinúť ho do úrovne umenia. Osobitý rozdiel umenia je v tom, že je možné víťaziť aj nad rýchlejšími a silnejšími protivníkmi.
Aby toto bolo možné, je potrebné VIDIEŤ svojho protivníka a VIDIEŤ svet. To posledné je dôležité, je to vyššie majstrovstvo v ljubkách- keď zmizne protivník a zmizne aj konflikt s ním a zmizne aj konflikt so svetom. Len sa jednucho rozpúšťaš vo svete a tečieš v pozvolení spolu stými prúdmi sily a pohybu, ktoré vlastne aj sú svetom. Odtiaľto sa rodí s-mirenje(smirenje-zmierenie, mir-svet) popri tom však pokračuješ ísť podľa svojej vôle k svojím cieľom a svojej túžbe. Aby sme sa dostali k zmiereniu a pozvoleniu, je potreba prejsť od "mechanickosti" do uvedomenia a potom vyjsť do živelného stavu(spas). Skrátene táto cesta vyzerá tak, myslenie- rozum- živel. Ak chceme prejsť nejakou cestou, najprv sa na ňu musíme postaviť. Na začiatok preto musíme spravne zadať úlohu a na to musíme vlastne pochopiť, čím je vlastne hra. Obyčajne pri hre si každý urobí svoj chod, ako pri šachu, kde každý robí svoje rozhodnutia a koho rozhodnutie je presnejšie, ten vyhráva. Šachy to je boj, boj na úrovni obrazov. Podobne aj v bojových umeniach, ide skutočný boj na úrovni vedomia,- vyhráva ten koho obrazy sú presnejšie a čistejšie, čo znamená- rýchlejšie sa menia na skutočnosť a dovoľujú telu prepúšťať cez seba veľký potok sily a pohybu. Poďte, pozrieme sa z čoho sa skladá, každý taký chod(ťah). Každý chod sa skladá:
z ocenenia(vyhodnotenia) okolitého sveta. Toto hodnotenie vykonáva náš rozum, neustále nahadzujúc na svet sieťku spoznávania(merež)
ďalej vyťahujeme, realizujeme obraz, ktorý sa ukáže najlepším- to znamená, najviac sa hodí na práve prebiehajúcu činnosť a práve prebiehajúci svet. V boji to môžu byť tieto obrazy, krok dozadu, úkon, úder, atď. To jest nejaká činnosť, ktorú vykonávaš ako odpoveď na činnosť protivníka.
Toto spojenie(prepojenie) sa volá "četa". Všetky čety sú previazané medzi sebou("Vilami"- to jest možnými výbermi)- tak vzniká nejaké rozhodnutie(úvaha). Rozhodnutie- to je rad obrazov, ktoré sa uskutočňujú cez naše telá. Koho rozhodnutie je presnejšie, ten víťazí. Toto je práca rozumu. V myslení sa nenachádzajú rozhodnutia. Čety sa zlievajú dokopy a menia sa na omrtvelú reťaz.
Umenie víťaztva.
Na úplnom začiatku v škole ljubiek je dôležité pred vnútorným zrakom mať celkový obraz toho, na čom treba konkrétne pracovať a čo sa učiť. Kôli tomu si je zadať jednoduchú otázku: vďaka čomu je možné vyhrať nad protivníkom? Skladá sa z niekoľkých častí.
1, tvoj obraz sa oveľa lepšie prispôsobuje realite ako jeho
1.1,- to znamená, je potrebné naučiť sa vidieť svet- kam ty budeš tým obrazom pôsobiť
1.2,- to znamená, je potrebné sa naučiť vytvárať presný obraz- zodpovedajúci tej prázdnote do ktorej sa bude chcieť vliať
2, tvoja schonosť realizovať obrazy je dobrá(blíži sa k absolútnej)
2.1,- to znamená, že v tvojom tele nesmú byť napätia, ktoré budú prekážať realizácií obrazu
2.2,- to značí, obraz musí byť jednoduchý a presný- vtedy sa ľahko a rýchlo realizuje
2.3,- to znamená, že je potrebné aby nebolo nič zbytočné- nejaké iné myšlienky a obrazy, ako realizovaná úloha
3, je potrebné to čo sa snaží stvoriť protivník
3.1,- videnie je potreba očisťovať, vidieť nielen to ako sa hýbe telo, ale aj vedomie a úmysel(ducha)
4, je potrebné vedieť zakryť(schovať) to čo chceš urobiť ty
4.1,- ukázať jedno, urobiť druhé
4.2,- nedávaj protivníkovi nijakú informáciu- on musí zistiť, čo sa deje v skutočnosti, až na posledný okamih
5, nauč sa rozrušiť rozhodnutia súpera
5.1,- protivník musá mať vnútorné starosti(problémy), napr. bojom so zemskou príťažlivosťou. Protivník ťa bude buď biť, alebo zápasiť o svoju rovnováhu, musí sa stať osamoteným bojovníkom so zemskou príťažlivosťou.
6, treba byť rýchlejším, vyhrávať čas
6.1,- keď protivníka prinútime realizovať nesprávne obrazy, to mu zaberie čas
6.2,- nauč sa na jeden takt realizovať 1,5 až 2 bojové činnosti
6.3,- na vysokej úrovni majstrovstva je možné protivníkovi čas spomaliť(zhustiť) a svoj naopak zrýchliť. Z teba sa stane pre neho objekt pohybujúci sa rýchlosťou blesku a on pre teba bude pripomínať spomalený film
7, nebyť v myslení, ale byť v rozume. Usilovať sa o živel(spas).

Jemnohmotná stavba človeka-2 hý diel. Pamäť-Vo svojej podstate vedomie je prostredie, ktoré uschováva celú históriu našej súčinnosti s okolitým svetom. Videnie, alebo chápanie toho, ako vedomie pracuje odoberá obrovské napätie, ktoré sa rodí v človeku snažiacom sa pochopiť, ako jeho mozog zmestí celý ten objem nakopených vedomostí, náš mozog nie je ani skladiskom ani centrom riadenia, on je niečím typu "interfejsu" pri počítači. Úloha mozgu je odovzdávať informácie o riadení. Samotné riadenie, príkazy prichádzajú z viac jemnohmotnéj úrovne. Aj obrazy sú uschované vo viac jemnohmotnom prostredí vzhľadom k fyzickému telu-v "Pare" ktorú vytvorila duša. Postupne deň za dňom sa vytvára "zrkadlovitý" odraz okolitého sveta. Zrkadlovité je len podmienečné-každý má svoju verziu. Schhopnosť uskladnenia sa volá pamäť. Obrazy sa odpečatia a chránia vo vedomí približne tak isto, ako stopa chodidla zostane odtlačená v snehu. Pri tom je vedomie veľmi šetrné voči sebe nevytvára druhý krát ten istý odtlačok. Vedomie má možnosť si preveriť, či už má ten druh odtlačku, odpečiatku, teda videného obrazu. A preveruje to zakaždým, keď dôjde ku vnemu nového obrazu. Ak obraz ešte nie je, vedomie si vytvára odtlačok, ak ju rozpozná.
Pamäť dovoľuje nielen skladovať obrazy, ale aj ich vytiahnuť v potrebnú chvíľu, pamäť je absolútna, zapamätáme si všetko s čím sme sa kedy stretli. Problém môže nastať, keď sa obraciame do úschovne. Názov opäť nie je náhodný pre väčšinu ľudí s netrénovanou pamäťou, aby si na niečo spomenuli sa musia prehrabávať pamäťou, akoby "Pomjať" (pokrčiť) priestor vedomia. Písmeno "o" prechádza v ruskom jazyku do písmena "a"možno odtiaľto pochádza slovo "pa-mjať", pamäť. Aby sme si spomenuli na niečo z minulosti a zabudnuté, je potrebné nájsť správnu "nitku", alebo presnejšie časť nite nášho rozsúdenia s názvom život. Na túto nitku sú navlečené obrazy- jeden za druhým a keď ju zachytíme, tak si vieme spomenúť na ľubovolnú udalosť, ktorá sa nám prihodila v ľubovoľný deň, ľubovolný obraz. Prečo je to tak? Celá vec je v tom, že obrazy, ktoré dostávame ako malé deti odchádzajú od duše stále ďalej a ďalej a obrazy, ktoré sme získali nedávno sú blízko k duši. Preto si vieme pomerne ľahko spomenúť to čo sa udialo nedávno a často je pracné sa dopracovať k spomienkam z detstva. Od obrazov z dávneho detstva sme oddelený vrstvami obrazov, ktoré prišli neskôr. Ak sú všetky naše obrazy svetlé a priezračné to sú spomienky z detsva ľahko dostupné, v tom prípade sa hovorí, že je pamäť svetlá. Štruktúrou je vedomie podobné, a možné si predstaviť vo forme hlávky kapusty.
Lopoť-Získaný odpečiatok prechádza do pary a stáva sa obrazom, ďalší obraz odsúva predchádzajúci a tak ďalej. Tak obrazy napĺňajú paru vrstva za vrstvou. Tieto vrstvy starý ľudia volali slovom "lopoť". Lopoť je oblečenie a vrstvy vedomia narastajúce počas života, sú podobné kapuste, tak nejak sa aj dá vidieť naše vedomie, tisícky vrstiev, čo zo seba vytvára list kapusty. Keď sa lepšie pozrieme vyzerá ako veľký list. No keď si všimneš lepšie, má v sebe žilkovanie, to znamená že má vnútornú stavbu. Ak sa pozrieš ešte lepšie všimneš si, že kapustný list je vetvička, ktorá má lístočky zrastené do jednej roviny, no ak je kapustný list vetvičkou, músí mať aj kmeň, koreň, ktorým prirastá k svojmu zdroju. K čomu sa pripája vetvička, k svojmu kmeňu, k hlúbiku, z neho rastie všetko.
O Lopoti pamäti a pohľade na svet.
Suvor Svatnaumovič
Slovo lopoť a pamäť vyjadrujú rozdielne veci.
Pamäť absolútne všetky obrazy, ktoré sú v našom vedomí.
A slovo lopoť sa používa vtedy, keď sa chce podčiarknuť, že sa človek zahaľuje do obrazov, ako do odevu. Lopoť prekrýva skutočný svet, ona visí, akoby vrstvami špiny, medzi človekom a svetom. Celá vec je v tom, že v našom vedomí nie sú obrazy nahádzané na jednu kopu, oni sú uložené. Časť obrazov sa odkladá do "šuflíkov" väčšinou niečo nepotrebné, no nepotrebné teraz, ale pamäť zachytáva všetko, a čo ak sa to raz zíde v budúcnosti? To sú vlastnosti vedomia a starí ľudia to volali "Račiteľnosť".
Aby sme sa dostali k takýmto obrazom takmer vždy je treba vyvinúť úsilie. Príklad zo štúdia na vysokej škole: naučil si sa predmet, ktorý je pre teba nezaujímavý a nepotrebný, urobil si zápočet a zabudol, za týždeň si ani nevspomenieš. Druhú časť obrazov si v vsádzame do nášho obrazu sveta. Aby sme si spomenuli na tieto obrazy, nepotrebujeme úsilie. Práve cez ne vidíme svet, tieto obrazy ako kúsky mozaiky, sú vložené na veľké plátno-veľký obraz sveta, spoločný obraz sveta. Je to veľmi veľký obraz-obraz sveta. Volali ho ešte stod-boží svet. Vo svojej podstate je tento obraz zložitej stavby-zožený z množstva jednoduchších, jednoduchšie obrazy sa volajú istotami. Svet okolo je taký , takmer sa nemení. Aj keď sa mení, nie veľmi rýchlo. Je to pekný príklad rýchlych zmien sveta. Je opísaný v knihe Rogera Zelazny v Kronikách Ambera. Pamätáte si opis sveta chaosu? Svet sa mení s takou rýchlosťou, že ho za chvíľku už nespoznávaš a s takou rýchlosťou sa mení svet odkiaľ pochádza duša. Svet kam sa prevteľujeme sa mení pomaly. Rýchlosť zmien je taká, že si ho môžeme zapamätať a vedieť, že zlepenec zo skutočného sveta a tá jeho časť z ktorej si ho urobil, určitý čas sú rovnaké. Povedané ináč, pozrel si sa na horu-ona ostáva tam, kde aj bola a nijaké veľké zmeny nie sú viditeľné.
Takto pomaličky si z týchto zlepencov vytvárame obraz sveta aj seba v ňom zo všetkými cieľmi to sa volá svetonázor(mirovozrenie).
Svetonázor -tak vidíme svet.
Pamäť-to sú všetky obrazy, ktoré sú v tvojom vedomí. Pamäť je schopnosť vedomia uchovávať obrazy a schopnosť ich znovu vyhľadať.
Lopoť-tak sa hovorí pre vedomie, keď sa chce upozorniť na prítomnosť špiny(kalu) vo vrstvách obrazov. Táto špina prekrýva videnie skutočného sveta, ty pozeráš do tej špiny a nie na skutočný svet. Lopoť je aj sieťka zatvrdnutých svetonázorových postojov.
Vlastnosti vedomia.
Suvor Svatnaumovič
Um-Duša má tri sily, um, cítenie a vôľu.
Um tečie po pevnom povrchu vedomostí z väčšej pevnosti na menšiu. Táto vlastnosť sa prenáša aj na vedomie ako prostredie naplnené obrazmi a vytekajúce z duše do okolitého sveta.
Táto vlastnosť je podobná vode, um tečie ako voda cez vedomie, um sebou zaplňa okolitý svet stekajúc zo všetkého pevného a naplňajúc pusté. Vďaka schopnosti umu sa pohybovať tečie aj naše vedomie. Tak svojím vedomím (sebou) zaplňame svet čo nás obklopuje.
Um býva v troch stavoch -živel, rozum, myslenie.
Živel je bezobrazný stav umu.Si ako živel, doslovne tečieš po vonkajšom skutočnom svete podobne tomu, ako oheň a voda zaplňajú pustoty. No podľa miery toho, ako para nakopí obrazy, zlepence z vonkajšieho sveta, um prechádza zo stavu živlu do stavu rozumu.
Rozum-V stave rozumu netečieme po pevnostiach poznávaného, ale po obrazoch týchto pevností. Za kratučké okamihy nahadzujeme na okolitý svet "merež" -tak starí ľudia volali rybársku sieť. Vďaka tejto mereži nahadzujeme na vonkajší svet tie vedomosti, ktoré sme už o svete nakopili. Nemáme potrebu sa zakaždým udrieť o ten istý stlp, my si môžeme zapamätať tento uzol bolesti a pri najbližšom stretnutí "ho spoznať" (zájsť do svojej pamäte) porovnať to čo sme stretli s tým čo sa uchováva v našej pamäti ako zlepenec. Táto činnosť sa volá "spoznávanie". Toto sa vykonáva vďaka súčasti našej pamäte volanej merež, alebo "merežka" a úlohou merežki je uloviť do svojich "ôk" rybu. Nachádza sa v oblasti hlavy a má 9 ôk. Centrálne oko sa nazýva oko, alebo okno, v podstate je to pracovný stôl rozumu. Je ešte čelo (vrchné oko), "Líca" a "Bočky" a "Podpol". Tá okrúhla žiara, ktorú kreslia okolo hláv svätcov je merežka. Ak si lepšie všimneme uvidíme aj 9 ôk, podrobne a hlboko sa preberá zloženie merežky pri hlbšom štúdiu zloženia Rozumu. Teraz je potrebné pochopiť to , že keď sa nachádzame čo len okamih v okolitom svete-akonáhle sme "spoznali" to čo potrebujeme hneď sa presúvame do "úschovne" a vylovíme to čo zodpovedá "spoznanému" a dovolí nám riešiť konkrétnu úlohu, ktorá je pred nami.Príklad:ak sme sa po ceste dostali k zárubni, to lovíme obraz toho, ako z neho stiecť (ako ho obísť). Takto rozum pracuje jednoduchými spojeniami -spoznávanie-obraz činnosti

Hlava 0-Jemnohmotná stavba človeka.
Počiatok
Suvor Svatnaumovič
Matrioška v matrioške.
Pôvodný ruský jazyk-to bol jazyk psychologický, jazyk sebapoznania. V našom jazyku sú také slová ,ako duch a duša. Keďže tie slová v jazyku máme, to znamená, že v nich pokolenia naších predkov videli niečo skutočné. Je to tak ,keď vychádzame z toho, že jazyk opisuje skutočnosť. A v tie časy, keď sa jazyk rodil, úloha spojená s prežitím stála v popredí. Prežitie v surových prírodných aj ľudských podmienkach závisí od toho nakoľko presne opisuješ skutočnosť a nežiješ vo svete svojich fantázií. Naším predkom jazyk slúžil na opis skutočného sveta-na vyjadrenie toho, čo naozaj existuje.
Hovoríme o tých časoch, keď ešte neboli žiadne správy od boha ani jeho príchod. Čo že videli za týmito slovami? Slovom duch sa označovalo mnohé, ale v celku duch bolo niečo čo videli, ako protiklad materie. Bralo sa tak, že všetko pochádza od ducha a duch ako prostredie sa nachádza všade-prenikajúc a zaplňajúc všetko. Dušu videli ako telo ducha. Tak aj hovorili Duša je telo Ducha. Slovo telo poukazuje na niečo, čo sa vydelilo z celku, telo je to čo má kožu, budeme vychádzať z predpokladu, že pôvodne sme boli touto "Dušou".
Duchu hovorili, že má "chcenie" a duša, ako telo ducha vlečená chcením sa objavuje vtelená na zemi. Toto chcenie je možné vidieť, ako nejaký prievan, alebo "lep" preto je možné povedať, že nás doslovne vťahuje, alebo vlepí do tohoto sveta a do našeho fyzického tela. Fyzické telo sa jednoducho volalo "tel" takže duša sa ocitne v teli-ako vo vreci. O duchu môžeme povedať, že zostupuje do matérie, toto zostúpenie je stupňovité, každý stupeň má zodpovedajúce telo, každé má svoje meno, čím bližšie je schodík zostúpenia k matérií-tým je to telo "hrubohmotnejšie" a "pevnejšie". Čím je bližšie k fyzickému telu tým je hmotnejšie. Preto je možné povedať, že fyzické telo je zahustený duch.
Toto čo mi teraz voláme fyzické telo( alebo organizmus), naši predkovia volali Tel. Ďalej už budeme používať toto slovo. Pozerajúc na dušu a obal, ktorý má na sebe "oblečený" vo forme teli, to je to isté ako keď sa pozeráme na ruku na ktorú natiahli rukavicu.Rukavica sa hýbe len kôli tomu, že sa vo vnútri hýbe ruka. Ináč povedané zdrojom pohybu je duša -ona pohybuje tel, je potrebné pochopiť, že na prenos pohybu máme niekoľko" prechodných "prostredí, alebo tiel. Vec sa má tak, že rozdiel medzi dušou a telom v pevnosti (hustote) je príliš veľká. Samu dušu zostupujúcu do tela spolu s ju naplňajúcim duchom volali cítiacou dušou a umiestňovali do úrovne hrude. V ruských rozprávkach dušu často porovnávajú s vtákom, ktorý oslobodzujúc sa z klietky vyletí na slobodu. Preto hrudnú klietku( v ruštine ) nie náhodou volali klietkou. Oblasť prežívania cítiacej duše je oblasť od Jarla do Hrdla. Stred tejto oblasti volali seredenka, tento názov nie je náhodný. Seredenka na úrovni slovanskej dokresťanskej mytologie-je bohyňa Sereda, na úrovni stavby duše a cítenia-je to srdce a podľa uloženia je to stred.Naši predkovia hovorili, že duša je z troch častí. Tiež hovorili, že má tri základné sily:-Um
-City
-Vôľa
Vôľa sa prejavuje cez brucho(život). Preto túto časť duše volajú ešte, živá duša, alebo živa. Miesto jej prebývania je oblasť brucha. Živá (alebo aj životná, zvieracia duša) je starostlivou opatrovateľkou tela. Konkrétne ona má na starosti prežitie a zdravie tela. Zvierací strach, ktorý pociťujeme v niektorých podmienkach -to je strach zvieracej duše. Spojenie "telu" a živy voláme "telok" u mužov a "teluška" u žien.
Tel je nástrojom súžitia(spolupráce) s ju obklopujúcim pevným svetom. Fyzický obal v mnohom ohraničuje jej možnosti a schopnosti. Prečo my ako duše sa dostávame do takýchto obmedzení? Ba viac starí ľudia hovorili, že tento svet je pre dušu v svojej podstate pekelný-chladný a tvdrý, lebo duša má ohnivú povahu. To s čím sa musí tu stretať jej prináša utrpenie a stretáva sa tu s hustotou( pevnosťou, tvrdosťou).
Duši kôli tomu aby sa zrazu po prevtelení do teli neutiekla späť do svojho božského sveta (čo v podstate sa niekedy stáva a volá sa to syndrómom náhleho detského úmrtia) je potrebné vytvoriť niečo, čo sa stane nejakým nárazníkom, lapačom, medzi ňou a pevným svetom. Odpečiatky cez orgány vnímania (vpečatlenia-odtlačky, odpečiatky) sa ukladajú na dušu a stláčajú ju. Tak duša vytvára "paru"-prostredie, ktoré tieto dojmy( odpečiatky) odoberá z duše. Tak sa odpečiatok stáva zlepencom a uskladňuje sa v pare vo forme obrezaných kúskov vedomostí o "svete pevností"-t.j. obrazov. Každý obraz -je zlepenec (odpečiatok) z okolitej skutočnosti. Duša akoby "parí", ako pec na ktorú vylejú za hrnček studenej vody. Toto prostredie vyteká z duše do sveta a tak para naplnená obrazmi sa stáva ( so-znániem) vedomím ("so-znániem") o ju obklopujúcom svete.
Para+obraz=vedomie( so-znanie-spojené vedomosti-vedomie)
Fyzické telo, alebo tel, je možné vidieť, ako zahustené vedomie (stvoroživšeé-stvarohovatelé) a aj ako miesto osídlenia(chrám) duše. Cez neho určitým spôsobom prebleskujú obrazy vedomia a dokonca stavy duše-keď sme schopný ju zahliadnuť, ako slnko za oblakmi-obrazmi vedomia.
Suvor Svatnaumovič
Pevné a prázdne.
V začiatku života nemáme ani rozum, ani myslenie-sme živelný. Nie je vytvorená hranica medzi nami a svetom, ako nebolo tej hranice vo vnútri matky. A naše vnímanie to je prúdenie podobné nejakému hmlistému preludu no postupne v tejto hmle sa začína objavovať hĺbka. Okolitý svet nadobúda objem, táto hĺbka v tej ilúzií, hmle nie je nič iné, ako vedomosť o pevných a pustých miestach v tomto svete. Ako nadobudneme tieto vedomosti? Keď sa naše telo stretáva s "pevnosťou" môže sa poškodiť od úderu, to môže byť čokoľvek, ostrý roh stola, tvrdá dlážka, alebo pád z výšky, úder elektriky, otvorený oheň, nožnice, chlad, hlad. Jedným slovom pojem pevnosti je v tomto prípade filozofickým. Signálom o takom rozrušení je bolesť. Pevnosť je to čo nám prináša bolesť, keď sa s ňou stretneme. Silná bolesť je signálom, že rozrušenie tela môže viesť k smrti.Čo je to smrť? To je keď duša (duch) opúšťa telo, kvôli tomuto nemôžeme ignorovať ani bolesť, ani pevnosť na ktorú nabiehame.Takže pevnosť je niečo podobné uzlu bolesti, ktorému sa treba radšej vyhnúť, tieto miesta bolesti si potrebujeme zapamätať, aby sme ich v budúcnosti mohli obtiecť. Zapamätať si ich môžme vďaka našej schopnosti získavať a uschovávať dojmy( v-pečatlenia-odpečiatky) zakaždým naraziac na pevnosť dostávame tento odpečiatok-pevnosť, akoby v nás zanechala svoj odpečiatok.
Cvik 1-Zavrite si oči a skúste sa poprechádzať na temnú napríklad po byte, pocítite okolitý priestor iným spôsobom, pohyby sa stanú viac plavnými a opatrnými. Telo sa bude nachádzať v očakávaní nárazu na "pevnosť". Do tohto poznania tela je potrebné sa zahľadieť.
Cvik 2-Bláznom nerobiť -Vezmite si ľubovoľnú knihu v tvrdom obale a pichnite si rožkom knihy priamo do oka. Ak nie ste šialený oko si nevypichnete, ruky sami zabrzdia . Na okamih obraz knihy zmizne a "obnaží sa pevnosť" ako uzol bolesti. Tiež je možné sa rozbehnúť proti stene, pred stenou vás niečo začne brzdiť, ak v tento okamih budete dostatočne vnímavý, pocítite, že v základe obrazu sveta (ako jeho "kostra") je vedomosť o pevnostiach ako uzloch bolesti.
Dojem (vpečatlenie)-Para
Vpečatlenie-odpečiatok-vchádza do tela cez všetky orgány vnímania, ide ďalej cez telo a uloží sa na dušu, alebo skôr do duše. Dojem -(vpečatlenie,odpečiatok) doslovne tlačí na dušu, aby ten tlak zo seba odobrala, duša sama zo seba vytvára hmotu, ktorú starí ľudia volali "parou"... Para vyteká z duše podobne pareniu idúcemu od vatry. Tak sa dojem (odpečiatok) odoberá z povrchu duše-akoby sa oddiaľuje od nej , tak sa z odtlačku stáva obraz. Obraz to je vo vedomí chránený zlepenec okolitého sveta -nejakej jeho časti. Samotné slovo "obraz" sa dá rozdeliť na ob-raz ob-rez, čo poukazuje na ranu, útok a tiež na s-rez-to je zlepenec inými slovami, obraz je prúd vnímania, majúci hranicu.
Každé nasledujúce vpečatlenie (dojem)sa odoberá z povrchu duše a prechádza do pary. Samotná para sa zaplňa obrazmi a stáva sa so-znániem(súhrnným vedením)-teda vedomím o okolitom svete. Para s obrazmi sa stáva vedomím.
Vedomie-to je priestor, prostredie naplnené obrazmi. Naplnenie obrazmi môže byť viac či menej "hustým" a to duša pociťuje, ako prítomnosť slobodného priestoru vedomia(celkovo sa dobre cítime a sme pripravený riešiť úlohy a realizovať ciele), alebo jeho nedostatok ( sme preplnený obrazmi a chceme si oddýchnuť) -časť 1.

Učebnica školy ľubiek

Hlava 1 prevaľovanie

Nech robíme čokoľvek, stále cítime na sebe silu zemskej príťažlivosti-stále sa s ňou stretávame, neustále vďaka nej padáme. Mnohí majú toto padanie spojené so strachom.Tieto strachy pochádzajú z detstva. Spadol si, udrel sa a bolelo to-zatuhol si na udretom mieste, alebo aj na celom tele, ak si túto bolesť nevypustil, tak toto napätie (stuhnutie) s tebou ostane navždy. Sprvoti ťa to napäté miesto znepokojuje( vadí ti)-privlieka na seba pozornosť, no postupom času si naň navykáš a stane sa akoby pozadím, ktoré prestaneš registrovať.
Postupne počas života sa u nás nakopí množstvo takých napätí, ktoré už nevnímame. Tieto napätia sú akoby rozliate po tele-pričom veľmi veľa a v mnohých vrstvách, vytvára sa niečo ako sieťka.
Čím sú zlé tieto svalové napätia? Za prvé, vykrivujú telo, oberajú telo o prirodzenú priamosť. Vykrivené telo sa skôr opotrebuje, všetko v ňom pracuje ináč ako by malo, vyniká doplnková záťaž organizmu. Opotrebovanie organizmu je rýchlejšie, ľubovoľné vykrivenie vedie k strate zdravia.
Po druhé, neustále napätie vedie k horšej práci krvného obehu a celkovému zakysleniu celého tela. Výsledkom je zníženie celkovej imunity , keďže obranné sily "živy" sa míňajú na stály boj s kyslým prostredím v tele. Kyslé prostredie vedie k rôznym chorobám.
Po tretie, napätia sa stávajú tým, čo nás zväzujú a odoberajú nám možnosti čokoľvek slobodne vyjadrovať cez telo. Napätiami skované telo jednoducho neprepúšťa ten pohyb, ktorý sa rodí v duši a ľubovolný obraz, nech by bol akokoľvek pekný sa prechádzajúc cez tieto napätia, bude viaznuť a deformovať. Hovoriac o napätiach( Napriaženiach) starí ľudia kládli dôraz na druhú časť-naPRJAŽENIA-to je tá priaža (priadza). A ľubovolnú priažu je možné rozmotať, rozpustiť. Preto musíme začať skúmať svoju schopnosť mäkko a nebolestivo spoluexistovať so zemou nielen chodidlami, ale celkovo ľubovoľnou časťou tela. V prirodzenom nezatuhnutom stave je naše telo podobné vode a ako voda aj tečie. V tomto stave možno tiecť a presúvať sa po zemi.
V tom je osobitosť a rôznorodosť kozáckeho spôsobu boja. Osobité umenie v takom tekutom stave sa premiesťnovať, sa dosahuje kozákmi -plastúnmi. Pre plastúna je každá nerovnosť, hrboľ, pevnosť, či protiidúci človek-pevná prekážka cez ktorú je možné obtiecť, prevaliť sa a konkrétne tento stav sa prenáša do blízkeho boja -otvárajúc sa tam, ďalej až do kozáckeho spasu. Keď sú však základy jednoduchého spoluexistovania (spolupráce) so zemou nesprávne, alebo sú spojené so strachom, vtedy je nemožné v sebe otvoriť spas. V rôznych rodoch a na rôznych miestach sa tieto základné prvky rôzne volajú, no celkovo sa dajú jednoducho zoradiť, voláme ich :
Klbko
Vtáčie prevalenie
Medvedie prevalenie
Loďka
Klbko: v tomto type "vaľania"sa ukladá základ toho, ako sa dá okrúhliť, aby ľubovoľný pohyb k zemi nebol padnutím s nasledujúcim udretím, ale pevalením sa po zaokrúhlenom povrchu. Sú dve základné varianty tohoto typu prevalenia-veľký a malý.Veľký sa robí s rukami a nohami vytiahnutými do strán, malý so spojenými chodidlami a rukami.
Medvedie prevalenie-V tomto cviku je už potrebný základ z cviku "klbko". Ruka napodobuje medvediu labu a človek medveďa, ruka vytvára okrúhlosť cez ktorú sa po zemi prevaľuje celé telo.
Vtáčie prevalenie-ruka napodobňuje krídlo vtáka a každý pád ide cez to krídlo, na rozdiel od medvedieho prevalenia sa ešte ruka navyše zavrtáva, zakrúca okolo vlastnej osi a toto zakrúcanie ťahá do rotácie celé telo. Ruka pri tom vychádza na stranu. Toto prekotúľanie sa využíva pri skokoch do diaľky(pádoch), alebo cez nejakú prekážku, prípadne pri stekaní z výšok. Takže pri neočakávanej strate rovnováhy, cez toto prevalenie je možné vojsť do bezpečnej polohy v ľubovoľnom smere.
Loďka-kôli tomu, aby preniesli loďku z jednej vody na druhú sa v minulosti používali "valčeky", väčšinou to boli drevené valčeky. Po týchto valčekoch sa loďka presúvala po súši. Ľubovoľná okrúhla časť tela sa môže stať tým valčekom, učenie tohto princípu sa začína od predlaktí. Tento princíp sa totiž vkladá do zápasenia, ako jeden z najdôležitejších a to aj v stoji aj na zemi. Nachádzajúc sa v princípe loďka nezápasíš s protivníkom, on sa mení na loďku a ty na "valček".
O výuke-Prvý krok -začínať treba z najnižšej úrovne, váľať sa po povrchu zeme a pozorovať sledovať svoje telo, či preteká slobodne. Ľubovoľné miesto napätia je potrebné si uvedomiť a v prípade potreby urobiť kresenie ( ak je s týmto napätím zviazané zamútenie vedomia z ľubovolného veku). Pri tomto kroku je potreba dosiahnuť to, aby telo váľajúc sa po zemi pociťovalo radosť. Precítiť treba celý povrch tela. Prevaľovanie tela po zemi je aj "rozmoloka"(v skratke vytvorenie rovnakého prostredia v tele, keď máme odstáte mlieko na povrchu sa vytvára smotana a spodok je riedky, keď ho roztrasieme vznikne všade rovnaká hustota) uzlov svalových napätí a blokov a zosilnenie tečenia života krvi a sily v tele. "Rozváľajúc" telo si treba uvedomiť, že to isté sa deje aj s vedomím, nezabúdajte že telo je len zahustené vedomie, oslobodzujúc telo od uzlov a napätí oslobodzujeme aj vedomie od blokov a uzlov.
Krok druhý-postupne k uvoľneniu a rozhýbanosti treba doplniť pružnosť. Je to pružnosť lopty naplnenej vzduchom. Pri tomto kroku je potrebné si uvedomiť rolu dýchania, uvedomiť a naučiť sa s ním pracovať. Tent krok je ukončený keď telo a dýchanie tečú spolu. Tu sa vytvárajú základy prvotného princípu "pozornosti" (ktorá je jedným z kľúčových princípov v tradicií.)
Krok tretí-postupne výška z ktorej sa spúšťame na zem narastá. Tu je dôležité pochopiť a pozorovať pojem "hľadajúce ruky" ako vo vtáčom tak i v medveďom prevaľovaní sa ruky učia byť hľadajúcimi... Oni hľadajú, hmatajú, snoria po zemi. Ruky sa menia na plávajúce opory. Keď sú ruky uvoľnené nemôžu byť oporami-nie sú schopné neutralizovať príťažlivosť zeme a telo sa udrie o zem, na druhej strane ani napätá ruka nemôže stlmiť pád, zvyčajne sa láme, pokiaľ je pád silný a neočakávaný. Len pružná a živá ruka a aj telo môže zabezpečiť možnosť zosúladenia sa s rovinou zeme.Pozdejšie tento návyk prechádza aj do boja (zápasu), hľadajúce ruky sú veľmi vážnym princípom v plastúnskom boji, tiež je veľmi dôležité naučiť sa odchádzať z roviny a vchádzať do ľubovoľného napadnutia.
Krok štvrtý-Je potrebné sa naučiť obtáčať, alebo prevaľovať okolo ľubovoľnej časti tela.V prvom rade je potrebné sa naučiť pritláčať k zemi niektorý kĺb a držiac ho pritlačený o zem sa okolo neho pretáčať celým telom. Pozdejšie zložitosť plastúnskych prevaľovaní môže narastať nekonečne, kosti akoby zmizli a plastún naberá vlastnosti ako guľa ortuti. V rozvinutých spodných plastaniach sa pridáva rad úloh spojených s rozvojom tekutosti a zvýšenej pružnosti-čo je priamo prepojené s rozvojom uvedomenia, otvorenia podstaty pozornosti, tu nie sú hranice, rozvitia možností a schopností a sebapoznania.

Rbu BB tč.0944118857-Ivan
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma!