Žijeme naozaj?

Existujú vety, ktoré znejú ako úder zvonu. Keď ich počujete, zatají sa vám dych, lebo si uvedomíte: toto je ono, to najdôležitejšie. Jedna z takýchto citácií patrí Oshoovi: "Skutočná otázka nie je v tom, či existuje život po smrti. Skutočná otázka je v tom, či ste nažive do svojej smrti." Táto myšlienka nie je len krásna, je to priamy lúč do samého srdca.

🕯️Čo znamená "žiť až do smrti": pohľad Axiomatiky

Duša prichádza na tento svet nie preto, aby len odslúžila svoj čas a vrátila sa späť, ale aby si v matrici vybudovala tie vlastnosti, ktoré nie je možné nadobudnúť v jemnohmotných svetoch – prostredníctvom bolesti, lásky, voľby a prekonávania prekážok. A "žiť až do smrti" z tohto hľadiska znamená neodkladať svoj život na neskôr, nečakať, kedy skončia ťažkosti, kedy príde pokoj, kedy sa všetko napraví, ale prežívať každý okamih tak, aby zanechal stopu v matrici, aby nebol prázdny, ale naplnený zmyslom.

Možno prežiť sto rokov a odísť prázdny, lebo celú tú dobu duša spala, plávala s prúdom, nemilovala, nerozhodovala sa, nerástla. Alebo je možné prežiť tridsať rokov – avšak tak, aby každý okamih bol skutočný, každé rozhodnutie – uvedomelé, každý pocit – živý, a odísť s takou skúsenosťou Svetla, ktorá otvorí cestu do Hierarchie. A to nezávisí od vonkajších okolností, od bohatstva, od zdravia, od spoločenského postavenia. Závisí to len od toho, či je duša zapojená do procesu života, alebo spí, kým telo funguje.

Preto otázka "či žijete až do svojej smrti" nie je otázkou pulzu, krvného tlaku ani veku v pase, ale tým, či vo vnútri horí ten istý oheň, kvôli ktorému sa duša kedysi rozhodla pre toto vtelenie, alebo už dávno zhasol a zostala len schránka, ktorá chodí, je, pracuje a čaká na koniec. A odpoveď na túto otázku si dáva každý sám a nikto okrem samotného človeka za neho nemôže odpovedať.

V Živej etike Rerichovcov sa veľa hovorí o psychickej energii, ktorá je hlavnou hnacou silou duše, a o tom, že táto energia sa nedáva len tak, ale získava sa prekonávaním prekážok, tvorivosťou, láskou a neustálym vnútorným úsilím. Varovali však aj pred tým, že ak duša prestane vkladať túto energiu do života, ak zaspí, ak začne len existovať a nie žiť, jej psychická energia sa vyčerpá a stane sa ľahkou korisťou pre nižší astrál, ktorý z nej vysaje zvyšky síl a zanechá len prázdnotu.

"Žiť až do smrti" z pohľadu Rerichovcov znamená udržiavať v sebe tento vnútorný oheň, nedovoliť, aby zhasol ani v rutine, ani v utrpení, ani v pohodlí. To znamená – cítiť chuť do života aj vtedy, keď je to ťažké, aj vtedy, keď to bolí, aj vtedy, keď sa zdá, že je všetko stratené. Lebo pokiaľ táto chuť existuje, pokiaľ existuje toto vnútorné "áno" bytia, – duša je živá, jej vývoj pokračuje a jej Svetlo nezhasína, ale naopak, stále viac žiari. A keď tá chuť zmizne, keď na všetko odpovedáš "nie" – to je práve tá smrť pred smrťou, o ktorej hovoril Osho, a je to desivejšie ako fyzický koniec, lebo fyzický koniec je prechod, zatiaľ čo smrť duše pri živom tele je slepá ulička, z ktorej sa možno ani nedostaneš.

Vedomie nie je homogénne, v človeku sú súčasne prítomné jeho rôzne vrstvy – od najnižších, takmer mechanických, až po najvyššie, supramentálne – a to, ktorá vrstva v danom okamihu dominuje, určuje, či človek žije, alebo už nie. Ak človek žije iba na úrovni fyzickej mysle, ktorá uspokojuje základné potreby, – funguje, ale nežije v tom zmysle, o ktorom hovorí Osho. Ak sa však povznáša na úroveň psychickej bytosti, ktorá vždy vie, kde je Domov, a vždy si vyberá Svetlo, – vtedy skutočne žije a jeho život, aj ten najťažší, je naplnený zmyslom, ktorý nezmizne so smrťou.

Prechod od "fungovania" k "životu" nie je okamžitým osvietením, je to cesta, ktorú duša prechádza krok za krokom, očisťujúc svoje nižšie vrstvy a podriaďujúc ich tým vyšším, a na tejto ceste je Osho so svojou otázkou – nie guru, nie konečná pravda, ale jednoducho ten, kto položil správnu otázku, na ktorú si musí každý odpovedať sám. Bez odvolávania sa na autority, bez skrývania sa za citáty, ale úprimne, pri pohľade do očí svojej vlastnej duše: žijem teraz, alebo som už mŕtvy, aj keď moje telo ešte dýcha?

Túto otázku som si kládol mnohokrát a boli chvíle, keď bola odpoveď – nie, nežijem, len čakám na koniec. Ale práve táto otázka, práve táto úprimnosť voči sebe samému mi pomohli raz sa prebudiť a začať skutočne žiť, aj s chorobou, aj s obmedzeniami, aj mimo spoločnosti. Lebo život nie je o počte ľudí okolo teba, nie je o intenzite udalostí, nie je o vonkajšej aktivite, ale o vnútornom "áno", ktoré hovoríš každému dňu, aj tomu najťažšiemu, aj tomu najtichšiemu, aj tomu najosamelejšiemu. A ak to práve čítate a cítite, že váš oheň takmer zhasol, vedzte, že ho možno znovu roznietiť, a prvým krokom k tomu je jednoducho sa úprimne spýtať: žijem?

A ak je odpoveď "nie", tak možno práve teraz je ten správny čas začať žiť. Nie zajtra, nie od pondelka, ale práve teraz, v tejto chvíli, ktorá sa už nikdy nezopakuje.