Základy silovej stavby človeka.

Sme utkaní zo sily, sme pozliepaní dokopy silou. Sila vo vnútri živých organizmov, bytostí, funguje tak isto ako vo vnútri vesmíru. Práve preto Gréci prirovnávali človeka k vesmíru, že je očividné, aspoň v Platónovom diele Timaios, a aj podľa súčasných fyzikálnych názorov, že sily v kozme nedovoľujú plánetam padať na slnká a nedovoľujú im odlietať od nich.Tak isto aj vo vnútri nejakej matérie nedovoľujú atómom aby sa na seba natlačili, a tiež nedovoľujú čiastočkám, aby sa rozleteli. Takto je tvorená aj živá hmota. Táto hmota zaberá zanedbateľnú časť ľudského tela. Všetok ostatný priestor medzi jednotkami matérie je zaplnený silami, ktoré udržiavajú vonkajší vzhľad tela, ktorý vidíme. V podstate nie matéria vytvára telá takými akými ich vnímame ale sila. Toto však zďaleka nie je všetko. Tieto telá žijú vo svete matérie, ktorý je taktiež poprepájaný silou. Sila, ktorá robí matériu pevnou. Preto je možné povedať, že chodíme nie po matérii ale chodíme po sile, ktorá tvorí matériu. Sedíme na sile, dokonca silu aj jeme, keď jeme potravu. Sme to, čo zjeme. Všetko toto znamená, že sme rovnakého pôvodu ako sila, ktorá je v okolitom svete. Vieme ju jednoducho použiť a sme na to uspôsobení. Chodíme po sile ako po poli, pretože sa vieme na ňu oprieť a vieme vytvárať opory zo sily, ktoré vytvoria pevné základy pod našimi nohami. Tieto opory sú utkané zo sily. Prepájajú všetky naše telá a robia ich pružnými a zabezpečujú nám možnosť chodiť vpriamene. Vytvárajú osobitný vzor, keď napr. zápasíme alebo robíme nejakú telesnú prácu. Tieto vnútorné opory mázikovia volali "mostošmi". Je jasné, že toto slovo je vytvorené z toho istého koreňa ako sú "mosly" tzn. kosti, pretože mostoši spĺňajú v tele tú úlohu, ktorú by mala mať kostra. Vytvárajú vnútorné pevnosti, pevné miesta, ktoré nám dovoľujú pohybovať sa a vynakladať silu. Obyčajne si myslíme, že chodíme vďaka tomu, že máme kostru. Kostru vnímame ako niečo o čo sa opierame pri chodení alebo pri práci. Toto je však blud, ktorý je veľmi ľahko viditeľný. Všetci ste už videli anatomické kostry a viete, že podobná konštrukcia vôbec nie je vytvorená na to aby stála. Každý kvôli niečomu, bohvie prečo, zabúda na toto pri pohľade na živého človeka. Pokiaľ si spomenieme na to, koľko je okrem toho v tele kĺbov, bude nám jasné, že udržať vertikálne túto konštrukciu je malý zázrak. Kosti nedovoľujú svalom aby sa stlačili avšak oporu nedávajú. Ktorýkoľvek človek, ktorý by sa chcel oprieť o kostru by bol potrestaný ťažkým pádom. Akonáhle toto rozum pochopí, okamžite sa prepne na hľadanie tých opôr, vďaka ktorým chodíme a snaží sa ich nájsť vo svaloch a šľachách. Aj toto riešenie je však len podmienečné. Svaly sú na 80% tekutina a roztekajú sa podobne ako kaša, len im dajme takú možnosť. Telo samo osebe nemôže stáť, hoci aj kosti aj svaly prijímajú v tejto činnosti dosť zázračnú účasť. V skutočnosti tým, čo sa stáva oporou pri našom chodení priamo sú svalové napätia. Aspoň to tak vyzerá. Stojíme preto lebo napíname svaly určitým spôsobom, pohybujeme sa pretože ich napíname rôznym spôsobom a sme v interakcii s okolitým svetom a inými telami vďaka zmenám napätí v tele. Určitý spôsob akým sa napíname je aj kresba svalových napätí, ktoré sa neustále menia zodpovedajúc obrazom činnosti, ktoré chceme vykonávať. To zodpovedá ich odkloneniu od vertikálnej osi, ktoré nám zadáva smerovanie vzhľadom k zemi. Táto os sa u mázikov nazývala torščak.Je to čistá sila účinkujúca proti zemskej príťažlivosti a preto stále napráva svoju polohu vzhľadom k zemi. Presnejšie táto sila tečie od zeme smerom navrch proti zemskej príťažlivosti. To je smer, ktorý teraz voláme vertikála. Táto sila je základom všetkej silovej stavby človeka. Napätia, ktoré tečú po našich telách tečú nie "len tak", ale zodpovedajú určitému obrazu. Sú to len dočasné zatvrdnutia svalov, ktoré zodpovedajú tomu, ako sa pohybujú vo vnútri svalov skutočné opory zo sily, tzn. mostoši. Aby sme stáli vzpriamene, teda aby tekuté telo vytvorené z množstva svalov, kĺbov stálo vzpriamene, potrebuje podpory. Podpory nemôžu byť vnútorné, musia sa opierať o zem. Samotné napätia sa nemôžu opierať o nič. Svojou podstatou nie sú ničím iným len stlačením alebo zmrštením svalov. Svaly sa nedokážu roztiahnuť/rozpínať, môžu sa len sťahovať a uvoľňovať sa keď sa vracajú nazad do prirodzeného stavu. To dovoľuje svalom, ktoré sú oproti, roztiahnuť naše končatiny do pôvodného stavu. Nie je možné sa oprieť o to, čo sa stláča. Oprieť sa je možné len o to, čo sa rozťahuje, od čoho sa dá odraziť. Je možné oprieť sa o palicu, o nejaký druh pevného predmetu ale nie je možné oprieť sa o lano pokiaľ nie je k niečomu priviazané.

Opory musia mať bezprostredné prepojenie so zemou, keď sa už na ňu opierame. Ak je zem pre bytosti sily silové pole, potom aj opory musia byť silami. A napätia sú odrazy silovej hry v matérii našich tiel. Opory zabezpečujúce naše vzpriamené chodenie sú tej istej podstaty ako aj naša vertikálna os torščak. A ako aj torščak sú tvorené silou účinkujúcou proti zemskej príťažlivosti aby sme mohli stáť vpriamene a ako aj ona sú nasmerované vo svojom úsilí proti sile, ktorá nás ťahá k zemi. Všetky opory tlačia zo spodu hore, od zeme k nebu a my sme nejakým spôsobm schopní ich presmerovávať na nami potrebné smery. To, ako človek chodí, je viacmenej podobné plávaniu plachetnice pri bočnom vetre. Práve preto aké je to ťažké, volám naše vzpriamené chodenie zázrakom. Torščak je základná opora, ktorá nedáva našim svalom možnosť sa stlačiť a kostre aby sa poskladala. Neustále tlačí na ľudské telo, núti ho napínať sa a prepínať napätia aby udržiaval nejaký osobitný pocit, ktorý určuje našu polohu vzhľadom k zemi. Tú istú rolu zohráva aj vestibulárny aparát, ktorý určuje odklony torščaku. Rola vestibulárneho aparátu je dobre preskúmaná, ale pocity o našej vlastnej osi, pomocou ktorej chodíme vzpriamene, ľudia neskúmali, pretože anatomicky nie je prejavená. Pocity jej prítomnosti sú natoľko prirodzené a navyknuté, že ich berieme ako súčasť nášho cítenia sa. Existujú cvičenia, kde je možné ukázať tieto pocity, i keď popri tom na vestibulárny aparát nie je vyvíjaný žiadny účinok, presne cítime, že sa svet skrivil, a zem začíname pociťovať tak, ako by sme stáli na svahu. Torščak, mostoši a tá časť opôr, ktoré udržujú pre dušu pocit lietania aj napriek tomu, že je vo vnútri hrudného koša/klietky, kde je uzavretá, sú základom silovej stavby človeka určujúcej nielen možnosť chodenia ale aj využívania obyčajnej fyzickej sily v bežnom živote. Nie je možné byť silným človekom pokiaľ nevieme stáť pevne na nohách a nevieme sa oprieť aby sme zdvihli alebo preniesli nejakú váhu. No základom nie je zariadenie, ktoré udržuje, to ako vykonávame nejaké činnosti sa určuje nielen používaním rôznych druhov síl, no aj rôznymi orgánmi, ktoré tieto sily prenášajú.Už len pre obyčajné chodenie sme donútení vytvárať veľmi prefíkané prepojenia vo vnútri silovej stavby, pretože taká zložitá konštrukcia ako je človek, by vôbec nemala chodiť. Ako čmeliak podľa všetkých zákonov aerodynamiky nemôže lietať. Ale my tak či tak chodíme. Nie sme prekvapení len preto, lebo je to veľmi obvyklé pre nás. Ten, kto to kedysi vymyslel bol v skutočnosti všemohúcim vynálezcom. 

z knihy:

А.Шевцов: Ружь, или внешние силы.