Z knihy :Cesty kozáka plastúna č.2 -od očividného k neuveriteľnému .

Od samotného rána sme sa začali pripravovať k obradu. Do noci bolo treba stihnúť urobiť všetky prípravy. Každý robil to čo mal. V tento spln mal byť mesiac veľmi veľký a to mohlo pomôcť bojovníkovi prejsť jeho skúšky, dajúc mu doplnkové sily všetkých živlov prírody na to, aby sa mohol prevteliť. Nám všetkým pomocníkom tiež bolo treba prejsť sedem základných očisťujúcich vodopádov. Mladému bojovníkovi Nikolajovi bolo navyše nutné ešte urobiť vstupný obrad, komunikovať s duchom Volchva, ktorý bol ponorený pred niekoľkými tisícmi rokov do dolmenu (1). Hoci na tomto mieste už nestál celý dolmen, ostal z neho len ojedinelý kameň, ale to Nikolajovi vôbec nevadilo. Ako ďalšiu skúšku mal obrad času na rieke Žane, jedným z podmienok prípravy bolo vydržať pod vodou 5 minút, až potom bol ten adept pripravený k hlavnej skúške. Miestny kozák Vážen (2) najprv vybral dobré miesto na krížovaní nie veľkej vyschnutej riečky v lese, kde neďaleko od toho miesta bol vodopád a tam ležal na zemi veľký strom, tak ako bolo treba - strom musel padnúť sám bez pomoci človeka a to v tomto roku. Z jednej strany bola asi na 1 kilometer dedina, cez ktorú sme prešli na štyroch autách v priebehu 10 minút pomaličky, pretože ulice boli úzke a bolo tam veľa odparkovaných aut. Z druhej strany neďaleko bola lesná cestička, ktorá sa strácala niekde v horách. Keď sme sa dopracovali na vybrané miesto, začali sme prípravu. Rozložili sme vopred pripravené byliny na otvorenie ochranného kruhu, nazbierali sme drevo na ochranný oheň a urobili sme ďalšie rôzne veci. Nakoniec sa priblížila polnoc, mesiac svietil v celej svojej krase na temnej oblohe. Každý kozák sa postavil na svoje miesto, urobil čo mal urobiť. Súčasne vytvárali spolu s ostatnými ochrannú energetickú kupolu okolo miesta, kde sa vytváral obrad. Vo vnútri kruhu boli traja ľudia – sám účastník posvätenia Nikolaj a dvaja hlavní, ktorí robili tento obrad – Sergej Machov a Alexander Ohgnivec. Keď boli hlavné činnosti obradu dokončené bojovnik Nikolaj sa premenil na zviera, preskočil oheň, zapichol nôž do stromu, ktorý ležal na hranici kruhu, urobil kotúľ dopredu ponad nôž, preskočil ochranný kruh, zastavil sa na svojich nohách a rukách za kruhom a začal utekať do lesa. Pri preblyskovaní ohňa sme všetci videli, že na začiatku robil dva kroky na nohách a keď prešiel hranicu svetla a tmy okamžite sa rýchlo nahol k zemi, prešiel na skoky stojac pritom na štyroch nohách. Keď zmizol v temnote nočného lesa, začali sme merať čas. Bojovník, teraz už bojovník-zviera sa mal vrátiť do pol hodiny, dostanúc nastavenie na všetky činnosti, ktoré by mal stihnúť urobiť za ten čas. Všetkých 17 ľudí naraz vošlo do ochranného kruhu a rozšírili ochranné pole až do hĺbky lesa, približne s priemerom 2 kilometre, kde sa vytvorila hranica, cez ktorú bojovník zver nemal prejsť. Toto bolo základnou potrebou bezpečnosti pre iných ľudí, ktorí by nemohli ani pri veľkom želaní zájsť do vnútra hranice nášho ochranného perimetra, k tomu sme urobili Morok (3) pre pozdných tulákov. Zrazu za niekoľko minút sme v diaľke počuli 3 tiahle vlčie zavitia. Zvuk prichádzal z miesta, ktoré bolo podstatne ďalej za hranicami nášho poľa približne v 3 kilometroch. Zrazu s neistotou začali stekať psy v dedine. Pozreli sme sa a seba a začali sme hľadať bojovníka-zvera snažiac sa precítiť priestor. Energetický sled Nikolaja v priemere našich hraníc sme nenašli, dačo sa stalo nie tak ako sa malo stať. Začali sme zisťovať čo také sa mohlo stať a tu Alexander Ognivec uvidel, že nevidel do vrecka nohavíc Nikolaja vkladať šatku svojej ženy, v ktorej bola zamotaná zem z jeho rodiska. Bojovník zver bol teraz holý do pásu, bol v nohaviciach, v ktorých nemal tento zvitok. Bolo potrebné rýchlo nájsť správne rozhodnutie, pretože všetko mohlo skončiť veľmi zle. Tá šatka, ktorú dala žena kozáka, s troškou zeme z rodného domu mladého kozáka, bol magnet, ktorý ho spájal akoby lankom, aby sa vrátil naspäť k nám z tmy. Naše ochranné energetické pole ho malo držať v hraniciach vnútorného kruhu. Preto sme sa rozprávali  o Nikolajovi, že od narodenia bol fyzicky veľmi silný, bol  poctivý v dosahovaní svojich cieľov, dobre sa cítil v stepi a v lese ešte lepšie než v stanici. Ale aj les aj step ho prijímali za svojho, vidiac v ňom rodného brata. Mnoho skúšok, mnoho obradov prekonal, rôzne veci sa naučil v takýchto tajných premúdrostiach bol mimoriadne silný. Zrazu bolo pochopiteľné prečo mohol Nikolaj vyjsť z hraníc nášho poľa. Premeniac sa získal tajnú silu, spojil ju so svojou a dostal sa von z nášho pôsobenia, preto bol krok pred nami. Ženy začali panikáriť a aj mnohí kozáci začali byť nervózni hľadajúc nejaké riešenie pre tento problém. Bolo potrebné odobrať ochranné pole, lebo inak by sa k nám tento človek-zviera nemohol vrátiť. Išli sme do rizika a doplnkovo nás chránil len ochranný kruh, z ktorého sme nemohli vychádzať. V diaľke bolo občas počuť vlčie vytie a mesiac bol tak veľký, nádherný a blízky až sa zdalo, že je možné dotknúť sa ho aj natiahnutím ruky. Všetky detaily mesačného povrchu sme videli ako na dlani. Vďaka svetlu mesiaca a svietiacej vatre bola viditeľná časť, ktorá bola len kúsok za našim ochranným kruhom. Za hranicou svetla bola temná tma a zdalo sa nám akoby nám hovorila šepkajúc v nezrozumiteľnom jazyku nejaké zaklínadlá naťahujúc k nám svoje tiene. Prešla už viac ako polovica času, ktorý sme mali určený na obrad a bojovník sa nevracal. Skúšali sme rôzne praktiky, nič sa nedarilo. Na chvíľu sme zacítili jeho stopu v diaľke, no po chvíli nám znova zmizol a my sme nevedeli prečo sa to deje. Ženy začali volať vojaka po mene, nebolo spätnej väzby, no znovu sme urobili pole pre Nikolaja. Starý bývalý Ataman Sergej Machov si spomenul na starobylí spôsob ako dostať späť zablúdilú dušu. Vyberúc niekoľko silných vedľajších kozákov objasnil čo treba robiť a začali zahadzovať skrely (4). Skupina sa rozdelila na dve časti – jedny volali bojovníka po mene, aby počul a vrátil sa späť, druhý pomáhali hádzať skrely. Ataman Machov priviazal skrely energeticky k tej šatke so zemou, k tej samotnej šatke, ktorú nevložil do vrecka kozáka Alexandra Ognivca. Predstavte si ten pohľad z diaľky - na obryse vatry jedny ľudia kričia na bojovníka a druhý robia nepochopiteľne pohyby s rukami, v dedine besnejú psy a v diaľke občas počuť vytie vlka. Len Boh vie čo si museli vtedy myslieť obyvatelia tej dediny, ten obraz bol neskutočný. Nakoniec jeden z kozákov uvidel ľahké mihanie v temnote, akoby čierny blesk preletel medzi stromami.. Vtedy sme preverili pole okolo nás a boli sme radi, že touto bytosťou je náš skúšaný kozák. V tej chvíli sme vyrobili ochranné pole, aby sa nemohol dostať za jeho vonkajšie hranice. Tým časom Ataman Machov naťahoval skrely stále bližšie k nášmu ochrannému kruhu. Nejasná zľahka rozmazaná postava sa hýbala tíško okolo nás na hraniciach svetla a tmy, občas bolo vidieť ligotanie sa výrazných, múdrych a surových oči v temnote. Bežní ľudia by nič nevideli a nepočuli aj keby sa nachádzali neďaleko od toho miesta necítili by, že sa k nim chce priblížiť dravec . Dobre, že sme ovládali umenie spasu a vedeli sme kde sa nachádza zver a čo robí. Očami sme ho skoro nevideli ale vnútorným videním sme za nim pozerali neustále. On sa bez šumu snažil prísť k nám raz z jednej, raz z druhej strany ako dravec, ktorý sa snaží nájsť pohodlnú pozíciu na rozhodujúci skok na svoju korisť. Jeho mäkké presuny boli dokonalé nepočuteľné v jesennom lese, hoci na zemi bolo mnoho popadaného suchého lístia a malých konárikov. V okolí bolo úplne ticho, aj nočné vtáctvo zatíchlo v lese. Nočný vzduch bol hustý a pevný akoby nás temné vody rieky obklopovali zo všetkých strán. V tej pevnej, hustej tíšine boli počuť akoby výstrely, popraskávania uhlíkov v hĺbke plameňov ohňa. Štekot psov z dediny prichádzal ako keby cez vatu. Keď Nikolaj podišiel prakticky k úplnej hranici svetla, približne niekoľko metrov od ochranného kruhu začali sme ho volať, aby sa k nám vrátil do vnútra kruhu. Mohol vojsť len tak, aby urobil prechod – kotúľ z kruhu. Oči kozáka výrazne žiarili v svetle ohňa, výraz tváre bol fantastický a prekvapoval svojim divým zvieracím výzorom. Pozerajúc do neho bolo možné uvidieť zmes ľudského výzoru a vlka. Postava bola troška prizemnená, ruky sa ťahali jedna k zemi a druhá k nám. Prsty na dlaniach sa mi zdali vytiahnuté, predlžené a zaostrené, aj keď to sa mi mohlo zdať len v tej hre mihotania svetla a nočného ohňa. Nečakane začal hovoriť. Hlas bol hluchý, zvláštny, vôbec sa nepodobal na predchádzajúci, ktorý sme od neho počuli do počiatku obradu. Tento útrobný hlas privádzal moje telo do bojovej pohotovosti, každá bunka bola maximálne napätá ako pružina a vlasy na hlave sa mi zľahka naježili. Bol som kedykoľvek pripravený ochraňovať seba a druhých. Kozák tlmene prehovoril, že chce aby niekto vyšiel k nemu na pomoc, ale nikto z nás to nemohol urobiť, všetci sme museli ostávať v kruhu a bojovník-zver by mal sám vojsť a zájsť do toho kruhu. My sme mohli pomôcť len na jemnohmotnej úrovni a robili sme to súčasne. Sergej Machov ťahal stále bližšie svoje skrely a tento vážny moment aj nastal. Prišiel ku vchodu a pretiahol ruku cez hranicu ochranného kruhu.

VYSVETLIVKY (1) Dolmen bola nižšia stavba, ktorá mala kruhový mini-vchod, vážila okolo 15 až 30 ton, nikto už presne nevie aký to malo účel, je to niečo ako pyramídy alebo niečo obradné... (2) Vážen je staroslovenské meno označujúce vážneho človeka – vážny alebo hlavný. (3) Moroka znamená navedenie nejakého pôsobenia na cudzích ľudí. (4) Skrely sú energetické jemnohmotné udičky alebo háčiky, harpúny.

 ©Golubenkov V.

https://vk.com/club181867190  . Veleslav Vukan