Védogonec č.3

Spali na posteli, tesne pri stene, ktorá bola otočená na stranu senníka, kde na verande stála rakva s mŕtvym mužom. Ako sa na dievčatá patrí, dlho si šepkali a potom nepozorovane zaspali. A zobudilo ich buchot za múrom. Pritúlili sa k sebe, schúlili sa k sebe a zadržiavali dych, chvejúc sa celým telom. Ozval sa strašný rachot, akoby na verande spadla rakva. Potom začalo padať ešte niečo iné. Priateľkin otec sa zobudil a jej matka zapálila petrolejovú lampu. Otec sa začal obliekať. A potom sa ozvali kroky v senníku a niečo zaškrabalo na dvere. A potom sa dvere otvorili a do domu vošiel tackavo mŕtvy muž. Všetci sa vrhli k stenám, babka schmatla ikonu a prikryla sa ňou, matka prekrižovala vchádzajúceho, akoby sa mu snažila zviazať ruky a nohy, otcove nohavice sa pomaly zosunuli na zem. Mŕtvy sa zastavil, držal sa zárubne a silno ho kolísalo . Pozrel na matku a mávol rukou: - "Matka, prestaň, som nažive. Tu mám na hrudi tvoj krížik," poklepal si na košeľu. - Urobte čaj, mrznem z verandy..... Pomaly došiel k stolu a sadol si chrbtom k stene. Triasol sa. Jednoduchá žiadosť o čaj priviedla jeho matku k rozumu. Začala zohrievať samovar a spýtala sa, či je hladný. Mŕtvy len záporne pokrútil hlavou: - "Nemôžem to vydržať..." a dotkol sa žalúdka. Babka pristúpila a štuchla doňho svojimi skrútenými prstami. Mŕtvy muž sa na ňu pozrel a zasmial sa. To všetkých upokojilo. Otec si obliekol nohavice, hodil na seba košeľu, sadol si oproti synovi a vystrel ruku. Syn natiahol svoju a podali si ruky. - Ale ozaj ! Skutočná! - zvolal otec. - Matka, daj nám trochu čaju. Starý otec prišiel k vnukovi, podal mu ruku a aj on prikývol: - Ako živý! - A čo som vám vravel! - odpovedal mŕtvy muž. - Ale mne je veľmi zle. Oxid uhoľnatý ešte nevyšiel von, a pálenka tiež... No, a zamrazili ste ma... Otec vybehol za pec, kde viselo zimné oblečenie, vytiahol kabát a hodil ho synovi cez plecia. - Ďakujem ti, otec, - povedal, vypil na jeden hlt šálku čaju a nečakane povedal. - Lenže teraz s vami nebudem žiť. Matka mávla rukou a klesla na stoličku: - "Prečo tak, synku!? - Veľa som toho videl, - odpovedal. - Čoskoro príde vojna. Pôjdem rovno do armády narukovať. - Ale čo my?! - Matka začala nariekať, ale on zdvihol ruku a dlaňou zastavil jej nárek: - To stačí, mami, posledné roky som bol veľa doma! Je to rozhodnuté, daj mi ešte trochu čaju. A vstal, vytiahol spoza ikony doklady a strčil si ich do vnútorného vrecka saka. Jeho pohyby boli istejšie.- A do akých jednotiek sa chystáš? - Opýtal sa otec. - To ešte neviem, otče. Ale jedno viem: už ťa neuvidím. Pôjdem si po koňa k susedom. Prišiel tam človek, ktorý dnes v noci zomrel, a ten nepotrebuje koňa.... - Ako to vieš? - Spýtala sa mama. - Ja teraz mnoho toho viem, - odpovedal mŕtvy, vypil druhú šálku čaju, zatriasol celým telom, vstal, obliekol si kabát a vyšiel z domu. Nikto nechápal, kam išiel, mysleli si, že možno na dvor. Čakali a čakali, ale nikdy sa nedočkali.... A ráno sa dozvedeli, že u susedov zmizol kôň, ktorého tam hosť nechal. Pribehli do báne a starý pán, ktorý prišiel na koni, bol naozaj mŕtvy. Muža pochovali, ale koňa nenahlásili: mysleli si, že sa začne vyšetrovanie, dokopú sa k peniazom, bohvie čo si pomyslia peniaze, .... Takto sa príbeh skončil. alebo začal. Pretože potom som začal robiť všetko preto, aby som sa naučil, ako opustiť telo. A naozaj som niekoľkokrát vyšiel von a bol som šokovaný, keď som sa videl sám seba spať z vrchu. A potom sa niečo stalo a ja som sa prestal snažiť. Alebo skôr som sa prestal usilovať prebudiť sa vo vnútri snov alebo vyjsť z tela. Nedokázal som to, pretože som nechápal, ako to všetko funguje! Pochopil som len to, že vychádzam so svojou dušou a že je to tiež telo, v ktorom sa dá cestovať..... A myslel som si, že mám dosť skúseností, aby som to všetko pochopil, a tak som sa rozhodol napísať Psychológiu ako vedu o duši. A to si vyžadovalo urobiť nejaký výskum a napísať niekoľko prípravných dokumentov. A ako sa ukázalo, dosť veľa..... Vtedy sa mi zrazu začalo ľahko dariť brať ľudí na lety duše do rôznych svetov, do Nižších aj Vyšších svetov, prevádzať ich jadrami vedomia a mnohými ďalšími vecami. Prestal som však lietať ako Vedogonec. A teraz na Nový rok za mnou opäť prišiel môj pradedo a povedal mi, že som si vybral ťažkú cestu. Ako som si uvedomil, cestu poznania. Upokojoval som sa, že to bol len sen, ale zároveň som cítil, že mi niečo uniklo. Začal som si matne spomínať na zvláštne veci, ktoré sa stali v mojom živote. Akoby ma nejaká neviditeľná prítomnosť udržiavala v bezpečí.... Znovu som začal hľadať, nevedel som čo a kde. Zrazu som vo vlastných Denníkoch sebapoznania našiel záznam sna, ktorý sa mi prisnil krátko po tom, ako som prvýkrát opustil telo. Tak veľmi som naň zabudol, že som si ho prečítal, akoby to boli poznámky inej osoby. A v ňom som sa dozvedel, že v tom sne ku mne prišla zvláštna bytosť, nie veľmi podobná človeku, skôr tmavý fialový oblak, na ktorého okrajoch sa trblietali hviezdy, a povedala mi, že nastal čas, aby som sa rozhodol. - Aké rozhodnutie? - spýtal som sa, mysliac si, že žiadna taká bytosť neexistuje, čo znamená, že to je iba sen. - Ty vieš, aké! - zasmiala sa bytosť, a tak sa stmavlo  ,že hviezdy boli viditeľné aj cez ňu. Pozeral som sa na tieto hviezdy ako do veľkej diery a pomyslel som si: možno sa pozerám do diery v tomto stvorení a tá bytosť je okolo mňa všade, kde hviezdy nie je vidieť? Ale nedokázal som si predstaviť, že je okolo mňa tvor, uvedomil som si, že snívam, a zobudil som sa. Ale zobudil som sa, akoby som nebol celkom v tom bývalom svete. Zobudil som sa s jedinou myšlienkou: musím napísať Nauku o duši. A dlhé roky som chcel lietať, ale nabral som všetku svoju vnútornú silu a vložil ju do výskumu. Možno v tom bol ten výber, rozhodnutie? Teším sa na tento nový rok. Čakám a dúfam, že príde a napovie mi. A ak nie, poletím do Horného sveta a budem ho hľadať. Mám matnú spomienku, že som tam videl chodníčky vyšliapané Vedogoncami. A ak sa postavíš na jednu z nich, môžeš získať všetky odpovede..... Koniec

 A.A.Ševcov