Učebnica školy lubiek -hlava 0 Jemnohmotná stavba človeka.

Matrioška v matrioške.
Pôvodný ruský jazyk-to bol jazyk psychologický, jazyk sebapoznania. V našom jazyku sú také slová ,ako duch a duša. Keďže tie slová v jazyku máme, to znamená, že v nich pokolenia naších predkov videli niečo skutočné. Je to tak ,keď vychádzame z toho, že jazyk opisuje skutočnosť. A v tie časy, keď sa jazyk rodil, úloha spojená s prežitím stála v popredí. Prežitie v surových prírodných aj ľudských podmienkach závisí od toho nakoľko presne opisuješ skutočnosť a nežiješ vo svete svojich fantázií. Naším predkom jazyk slúžil na opis skutočného sveta-na vyjadrenie toho, čo naozaj existuje.
Hovoríme o tých časoch, keď ešte neboli žiadne správy od boha ani jeho príchod. Čo že videli za týmito slovami? Slovom duch sa označovalo mnohé, ale v celku duch bolo niečo čo videli, ako protiklad materie. Bralo sa tak, že všetko pochádza od ducha a duch ako prostredie sa nachádza všade-prenikajúc a zaplňajúc všetko. Dušu videli ako telo ducha. Tak aj hovorili Duša je telo Ducha. Slovo telo poukazuje na niečo, čo sa vydelilo z celku, telo je to čo má kožu, budeme vychádzať z predpokladu, že pôvodne sme boli touto "Dušou".
Duchu hovorili, že má "chcenie" a duša, ako telo ducha vlečená chcením sa objavuje vtelená na zemi. Toto chcenie je možné vidieť, ako nejaký prievan, alebo "lep" preto je možné povedať, že nás doslovne vťahuje, alebo vlepí do tohoto sveta a do našeho fyzického tela. Fyzické telo sa jednoducho volalo "tel" takže duša sa ocitne v teli-ako vo vreci. O duchu môžeme povedať, že zostupuje do matérie, toto zostúpenie je stupňovité, každý stupeň má zodpovedajúce telo, každé má svoje meno, čím bližšie je schodík zostúpenia k matérií-tým je to telo "hrubohmotnejšie" a "pevnejšie". Čím je bližšie k fyzickému telu tým je hmotnejšie. Preto je možné povedať, že fyzické telo je zahustený duch.
Toto čo mi teraz voláme fyzické telo( alebo organizmus), naši predkovia volali Tel. Ďalej už budeme používať toto slovo. Pozerajúc na dušu a obal, ktorý má na sebe "oblečený" vo forme teli, to je to isté ako keď sa pozeráme na ruku na ktorú natiahli rukavicu.Rukavica sa hýbe len kôli tomu, že sa vo vnútri hýbe ruka. Ináč povedané zdrojom pohybu je duša -ona pohybuje tel, je potrebné pochopiť, že na prenos pohybu máme niekoľko" prechodných "prostredí, alebo tiel. Vec sa má tak, že rozdiel medzi dušou a telom v pevnosti (hustote) je príliš veľká. Samu dušu zostupujúcu do tela spolu s ju naplňajúcim duchom volali cítiacou dušou a umiestňovali do úrovne hrude. V ruských rozprávkach dušu často porovnávajú s vtákom, ktorý oslobodzujúc sa z klietky vyletí na slobodu. Preto hrudnú klietku( v ruštine ) nie náhodou volali klietkou. Oblasť prežívania cítiacej duše je oblasť od Jarla do Hrdla. Stred tejto oblasti volali seredenka, tento názov nie je náhodný. Seredenka na úrovni slovanskej dokresťanskej mytologie-je bohyňa Sereda, na úrovni stavby duše a cítenia-je to srdce a podľa uloženia je to stred.Naši predkovia hovorili, že duša je z troch častí. Tiež hovorili, že má tri základné sily:-Um
-City
-Vôľa
Vôľa sa prejavuje cez brucho(život). Preto túto časť duše volajú ešte, živá duša, alebo živa. Miesto jej prebývania je oblasť brucha. Živá (alebo aj životná, zvieracia duša) je starostlivou opatrovateľkou tela. Konkrétne ona má na starosti prežitie a zdravie tela. Zvierací strach, ktorý pociťujeme v niektorých podmienkach -to je strach zvieracej duše. Spojenie "telu" a živy voláme "telok" u mužov a "teluška" u žien.
Tel je nástrojom súžitia(spolupráce) s ju obklopujúcim pevným svetom. Fyzický obal v mnohom ohraničuje jej možnosti a schopnosti. Prečo my ako duše sa dostávame do takýchto obmedzení? Ba viac starí ľudia hovorili, že tento svet je pre dušu v svojej podstate pekelný-chladný a tvdrý, lebo duša má ohnivú povahu. To s čím sa musí tu stretať jej prináša utrpenie a stretáva sa tu s hustotou( pevnosťou, tvrdosťou).
Duši kôli tomu aby sa zrazu po prevtelení do teli neutiekla späť do svojho božského sveta (čo v podstate sa niekedy stáva a volá sa to syndrómom náhleho detského úmrtia) je potrebné vytvoriť niečo, čo sa stane nejakým nárazníkom, lapačom, medzi ňou a pevným svetom. Odpečiatky cez orgány vnímania (vpečatlenia-odtlačky, odpečiatky) sa ukladajú na dušu a stláčajú ju. Tak duša vytvára "paru"-prostredie, ktoré tieto dojmy( odpečiatky) odoberá z duše. Tak sa odpečiatok stáva zlepencom a uskladňuje sa v pare vo forme obrezaných kúskov vedomostí o "svete pevností"-t.j. obrazov. Každý obraz -je zlepenec (odpečiatok) z okolitej skutočnosti. Duša akoby "parí", ako pec na ktorú vylejú za hrnček studenej vody. Toto prostredie vyteká z duše do sveta a tak para naplnená obrazmi sa stáva ( so-znániem) vedomím ("so-znániem") o ju obklopujúcom svete.
Para+obraz=vedomie( so-znanie-spojené vedomosti-vedomie)
Fyzické telo, alebo tel, je možné vidieť, ako zahustené vedomie (stvoroživšeé-stvarohovatelé) a aj ako miesto osídlenia(chrám) duše. Cez neho určitým spôsobom prebleskujú obrazy vedomia a dokonca stavy duše-keď sme schopný ju zahliadnuť, ako slnko za oblakmi-obrazmi vedomia.
Suvor Svatnaumovič
Pevné a prázdne.
V začiatku života nemáme ani rozum, ani myslenie-sme živelný. Nie je vytvorená hranica medzi nami a svetom, ako nebolo tej hranice vo vnútri matky. A naše vnímanie to je prúdenie podobné nejakému hmlistému preludu no postupne v tejto hmle sa začína objavovať hĺbka. Okolitý svet nadobúda objem, táto hĺbka v tej ilúzií, hmle nie je nič iné, ako vedomosť o pevných a pustých miestach v tomto svete. Ako nadobudneme tieto vedomosti? Keď sa naše telo stretáva s "pevnosťou" môže sa poškodiť od úderu, to môže byť čokoľvek, ostrý roh stola, tvrdá dlážka, alebo pád z výšky, úder elektriky, otvorený oheň, nožnice, chlad, hlad. Jedným slovom pojem pevnosti je v tomto prípade filozofickým. Signálom o takom rozrušení je bolesť. Pevnosť je to čo nám prináša bolesť, keď sa s ňou stretneme. Silná bolesť je signálom, že rozrušenie tela môže viesť k smrti.Čo je to smrť? To je keď duša (duch) opúšťa telo, kvôli tomuto nemôžeme ignorovať ani bolesť, ani pevnosť na ktorú nabiehame.Takže pevnosť je niečo podobné uzlu bolesti, ktorému sa treba radšej vyhnúť, tieto miesta bolesti si potrebujeme zapamätať, aby sme ich v budúcnosti mohli obtiecť. Zapamätať si ich môžme vďaka našej schopnosti získavať a uschovávať dojmy( v-pečatlenia-odpečiatky) zakaždým naraziac na pevnosť dostávame tento odpečiatok-pevnosť, akoby v nás zanechala svoj odpečiatok.
Cvik 1-Zavrite si oči a skúste sa poprechádzať na temnú napríklad po byte, pocítite okolitý priestor iným spôsobom, pohyby sa stanú viac plavnými a opatrnými. Telo sa bude nachádzať v očakávaní nárazu na "pevnosť". Do tohto poznania tela je potrebné sa zahľadieť.
Cvik 2-Bláznom nerobiť -Vezmite si ľubovoľnú knihu v tvrdom obale a pichnite si rožkom knihy priamo do oka. Ak nie ste šialený oko si nevypichnete, ruky sami zabrzdia . Na okamih obraz knihy zmizne a "obnaží sa pevnosť" ako uzol bolesti. Tiež je možné sa rozbehnúť proti stene, pred stenou vás niečo začne brzdiť, ak v tento okamih budete dostatočne vnímavý, pocítite, že v základe obrazu sveta (ako jeho "kostra") je vedomosť o pevnostiach ako uzloch bolesti.
Dojem (vpečatlenie)-Para
Vpečatlenie-odpečiatok-vchádza do tela cez všetky orgány vnímania, ide ďalej cez telo a uloží sa na dušu, alebo skôr do duše. Dojem -(vpečatlenie,odpečiatok) doslovne tlačí na dušu, aby ten tlak zo seba odobrala, duša sama zo seba vytvára hmotu, ktorú starí ľudia volali "parou"... Para vyteká z duše podobne pareniu idúcemu od vatry. Tak sa dojem (odpečiatok) odoberá z povrchu duše-akoby sa oddiaľuje od nej , tak sa z odtlačku stáva obraz. Obraz to je vo vedomí chránený zlepenec okolitého sveta -nejakej jeho časti. Samotné slovo "obraz" sa dá rozdeliť na ob-raz ob-rez, čo poukazuje na ranu, útok a tiež na s-rez-to je zlepenec inými slovami, obraz je prúd vnímania, majúci hranicu.
Každé nasledujúce vpečatlenie (dojem)sa odoberá z povrchu duše a prechádza do pary. Samotná para sa zaplňa obrazmi a stáva sa so-znániem(súhrnným vedením)-teda vedomím o okolitom svete. Para s obrazmi sa stáva vedomím.
Vedomie-to je priestor, prostredie naplnené obrazmi. Naplnenie obrazmi môže byť viac či menej "hustým" a to duša pociťuje, ako prítomnosť slobodného priestoru vedomia(celkovo sa dobre cítime a sme pripravený riešiť úlohy a realizovať ciele), alebo jeho nedostatok ( sme preplnený obrazmi a chceme si oddýchnuť) -časť 1