Telo vedomostí
Keď mudrci hovorili o vedomostiach ako o sile, nehovorili presne o takých vedomostiach, aké si predstavujeme my. Ak sa pokúsime vyjadriť presnejšie, my v našom bežnom stave nechápeme poznanie rovnako ako oni. Zvyčajne, keď hovoríme o poznaní, hovoríme o pamäti, o tom, čo si pamätáme, aj keď si to neuvedomujeme. Ale pre nás sa vedomosti väčšinou vyjadrujú výrokmi typu: Poznám báseň Biela plachta osamelá. Keď múdry človek povie, že v poznaní je sila, myslí tým schopnosť ovplyvňovať a meniť svet. Sila poznania je ako mágia, a to je jediný druh poznania, po ktorom bytosti z mýtov túžili. Povedal by som to inak: skutočné poznanie existuje v jazyku bohov, zatiaľ čo v jazyku obyčajných ľudí a dokonca aj učencov či Žrecov je to len pamäť, lepšie či horšie vyvinutá. Čo nám však takéto chápanie poznania dáva? Možno sa to zdá zvláštne, ale pochopenie podstaty poznania nám umožňuje pochopiť rozdiel medzi telom človeka a telom boha. Čo je potrebné na to, aby sme mali obyčajné poznanie? Dobre vyvinutú pamäť, nech už je stelesnená v čomkoľvek: v hmote mozgu alebo v tkanive vedomia. A čo je potrebné na vlastnenie účinného poznania? To je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať hneď. Je pravdepodobné, že je na to potrebná aj pamäť. Jej hodnota je však vedľajšia, ak vôbec existuje. Keď starí ľudia hovoria, že boh tvorí kontempláciou(Созерцая ), moderný človek to vníma ako hru predstavivosti. Inými slovami, boh tvorí tým, že si niečo predstavuje, a to sa nejakým spôsobom stelesňuje, to znamená, že nadobúda telo - hmotu a hustotu. Určite je však kontemplácia (Созерцание )zobrazením? Prečo dve pomenovania pre tú istú vec? Kontemplácia je spojená so zrkadlením, čiže videním, nazeraním. A s istotou vieme, že najstaršie poznanie znamenalo videnie a v staroveku sa dokonca nazývalo vidja. Vedieť pre starých ľudí znamenalo vidieť. Nie je teda pravda, že bohovia potrebujú pamäť, aby mohli tvoriť. Boh môže tvoriť aj bez pamäti, stačí mu vidieť podmienky, v ktorých chce niečo vytvoriť.
Ale pre nás vidieť znamená vnímať. A vnímať znamená zachytávať svetelné a zvukové vlny pomocou receptorov. Je to takmer pasívna činnosť, až na to, že si vyžaduje bdelosť a pozornosť. Aby ste však mohli tvoriť, musíte mať účinok. A ukazuje sa, že božská kontemplácia je schopná prenášať takýto účinok, je v istom zmysle opakom vnímania. Moje telo toho samozrejme nie je schopné. A veľmi sa líši od Božieho tela. Aký veľký je tento rozdiel? Keď sa starovekí askéti učili kontemplácii a svoje zjavenia zapisovali do upanišád, videli spojenie ľudského tela so živlami. My teraz vidíme spojenie myšlienok s rečou, a teda spojenie poznania so slovami. Čo je však reč vo svojej podstate?
Upanišády hovoria o stvorení človeka ako o stvorení Purušu:
"4. Reč je v podstate reč. [Potom] vstúpil do úst oheň, ktorý sa stal rečou. Vietor, ktorý sa stal dychom, vstúpil do nosných dierok" (Aitareja upanišad, I, 2, 1 - 4).
Starí ľudia videli spojenie tela so svetom, pre ktorý bolo stvorené. Ak je tento svet vytvorený z matérie, hovorili o matérií, a ak sa pozrieme hlbšie a zistíme, že za látkou sú živly, zistíme, že starí ľudia tiež hovorili o živloch. Títo starci však nežili niekde vo vzdialených krajinách. Sú to prastarí ľudia, ktorí vytvorili náš rodný jazyk. Preto v ruskom jazyku nachádzame množstvo výrazov, ktoré poukazujú na spojenie reči s ohňom, so schopnosťou zapáliť srdcia, duše a mysle iných ľudí. Vo všeobecnosti podľa Puškina: Zapáľte srdcia ľudí ohňom!
Aké by malo byť telo básnika, aby vydávalo také zvuky, ktoré spaľujú? Určite nie to, čo chodí na hostiny a behá za ženami. V tele skutočného básnika dozrieva iné telo. Alebo ani to nie: básnik sa stáva skutočným básnikom, keď v ňom dozrieva telo schopné spaľovať srdcia slovesnosťou!
Takže podľa ľudových predstáv, či skôr v rámci ruského jazykového obrazu, môžeme mať naraz dve telá, z ktorých jedno má zvláštne, môžeme povedať božské vlastnosti, t. j. je blízke božskému. A božskosť sa vo všetkých mytológiách spája s dvoma vecami: vševedúcnosťou a nesmrteľnosťou. Podstatou povahy tohto zvláštneho alebo Tajomného tela je teda schopnosť vedieť a nezomierať tak, ako zomierajú hmotné telá.
Ale len čo hovoríme o substancii, už hovoríme o niečom zvláštnom, schopnom mať zvláštny vzťah k poznaniu, pretože v ruskom jazyku "substancia" a 'vec' majú ten istý koreň ako "veriť", teda mať božské poznanie. Akoby táto božskosť nebola ukrytá v schopnosti poznávať, ale v schopnosti tvoriť, vytvárať veci - nejaké predmety, ktoré v sebe uchovávajú poznanie.
To znamená, že matéria nie je zbavená prístupu k poznaniu bohov. Takáto možnosť je jej vlastná, len je potrebné, aby o nej mohla uvažovať, k čomu je potrebné ovládať kontempláciu. Preto by som prvú a približnú definíciu kontemplácie uviedol ako schopnosť nazerať do známych vecí s rastúcim prenikaním do podstaty. A Mazykovia si za takúto zvyčajnú vec na nazeranie zvolili vlastné telo, pretože človeku nie je bližšou a vlastnou, vec ako jeho telo. Telo je vždy s vami, vždy je tu a vždy je k dispozícii na nazeranie a kontempláciu. Tento spôsob kontemplácie sa nazýval Žgonkou. A nie je to taký jednoduchý spôsob, nazval by som ho inštrumentálnym spôsobom skúmania vlastného tela a všetkého, čo v ňom skrývajú bohovia.
A.A.Ševcov