Spomienka na Sergeja S. Makarova

Je mi ľúto, že pľšem o Sergejovi pri takej príležitosti, bol to náš učiteľ, priateľ. Na jeho pamiatku tento krátky článok od jeho priateľky. Ak ste ho poznali, venujte mu kúsok svojho času a spomienok.

Sergej Stanislavovič Makarov – rodový orenburgský kozák, potomok generálmajora Akulinina (zástupcu atamana Dutova). Absolvent Ščukinského divadelného ústavu, divadelný a filmový herec. Praktizujúci dzogčen – najvyššej a najpriamejšej tradície tibetského budhizmu.

Jeho interpretácia kozáckych piesní dokázala umlčať aj tie najhlučnejšie spoločnosti.

Pre nezainteresovaného človeka sa záľuby Sergeja Stanislavoviča javili ako súbor nezlučiteľných vecí. Na jednej strane – najvyššia filozofia tibetského budhizmu, učenie Džogčenu o Veľkej dokonalosti a nedvojitosti. Na druhej strane – blato, krv a pot kozáckych výprav, ktoré si vyžadovali mužskú silu, a dlhé, srdcervúce piesne, pri ktorých sa zatíchalo srdce tých, ktorí ho poznali zblízka, však bolo zrejmé: nežil v rôznych svetoch. Spájal ich do jedného celku.

Sergej Stanislavovič sa narodil v roku 1966 vo Verchneuralsku, v samom srdci orenburského kozáctva. V jeho rodokmeni figurujú Makarovci, Barzenkovci, Safronovci, Akulininovci, Pogrebnyak, Lyubeckí a Vysotskí. Jeho predkov nazývali "Dutovci". Nie je to len genealógia, je to zem, krv, step, kolektívna pamäť. Kozáctvo bolo jeho pôdou, jeho telom, jeho prvou kožou. On si ho nevybral – narodil sa v ňom.

Od detstva sa Sergejovi Stanislavovičovi stávali nezvyčajné veci a od roku 1988 sa ich začal dôkladne skúmať a študovať. Postupne sa mu začala odkrývať rodová pamäť a všetky jeho výskumy sa premenili na systém. Spolu s tým k nemu prišli liečiteľské schopnosti – pomáhal ľuďom uzdravovať nielen telo, ale aj dušu. Napĺňanie tohto pokladu prebiehalo neustále, pre Sergeja Stanislavoviča sa to stalo spôsobom života. Založil klub SKARB, viedol kurzy a semináre podľa svojej autorskej metodiky založenej na základoch a princípoch pohybu Systému kozáckeho boja zblízka.

Kazačstvo mu tak poskytlo oporu, ale nedalo odpoveď na hlavnú otázku: čo sa nachádza za hranicami všetkých foriem, všetkých tradícií, všetkých rodov?

Práve táto otázka ho priviedla k Džogčhenu.

Džogčhen – Veľká dokonalosť – nie je náboženstvom v bežnom zmysle slova. Je to priame, nehodnotiace spoznávanie podstaty vlastnej mysle. Nie je to viera, nie je to rituál, nie je to filozofia, ale neustála a nepretržitá prax. Prax rozpoznávania toho, čo bolo pred narodením, pred rodom, pred menom.

Pre Sergeja Stanislavoviča sa Džogčhen nestal únikom od kozactva, ale prehĺbením do vnútra. Ak mu kozácka tradícia hovorila: "Si súčasťou rodu", Dzogchen sa opýtal: "A čo je ten, kto si to uvedomuje?" Kozáctvo mu dalo korene. Dzogchen mu dalo nebo.

Tento prechod nebol zlomom. Pre Sergeja Stanislavoviča sa prax Dzogchenu stala osou jeho života, jeho neviditeľnou osou.

A všetko ostatné – pieseň, harmonika, kozácky boj, práca s rodovou pamäťou – bolo živým a prirodzeným prejavom toho stavu, ktorý nachádzal v kontemplácii.

A ak bol Dzogčhen jeho vnútornou osou, potom sa kozácká pieseň stala jeho vonkajším vyjadrením, jeho koreňmi. Sergej Stanislavovič chápal, že kozácke spevy nie sú estrádou ani folklórnym koncertom. Je to spôsob, ako prežívať históriu. Keď vzal do rúk harmoniku a začal spievať, stalo sa zázrak. Jeho hlas bol neuveriteľne duševný, nebolo v ňom žiadne okázalé napätie ani teatrálnosť. Spieval tak, ako dýchal. V jeho podaní nadobúdali staré kozácke piesne svoju pôvodnú silu. Sergej Stanislavovič vedel, že skutočná pieseň sa rodí "v strede", v strede hrude, v tom samom strede, odkiaľ sa otvára spojenie s priestorom a s Jediným.

Bolo to ideálne splynutie s telesnou praxou: spieval celou svojou bytosťou, nachádzajúc sa v stave úplného uvedomenia, ktorý sa v Dzogčene nazýva "neodvrátenosť".

Ako sa v jednej osobe mohli zosúladiť kontemplatívnosť tibetského majstra a kozácka smelosť? Odpoveď je jednoduchá: prostredníctvom Lásky a Prijatia. Dzogčhen nevyžaduje útek zo sveta do jaskýň. Učí byť vo svete bez toho, aby sme sa zašpinili jeho ilúziami. Kozácka tradícia zase učí vernosti, bratstvu a schopnosti postaviť sa za pravdu. Sergej Stanislavovič sa stal živým mostom medzi Východom a Západom, medzi kontempláciou a konaním.

Dnes už Sergej Stanislavovič nie je medzi nami. Ale jeho odkaz stále znie.

Niekde vo vzdialených staniciach a mestských bytoch znejú harmoniky, ktoré kedysi starostlivo priviedol späť k životu. V archívoch a v srdciach ľudí žije jeho spev – čistý, zbavený ega, prenikavo ruský a zároveň sa strácajúci v nekonečnom priestore. V kluboch a na seminároch naďalej pôsobia jeho "Rozprávkové RatoBorstva", ktoré pomáhajú ľuďom spomenúť si na seba. Stovky ľudí, ktorým pomohol otvoriť oči, nesú toto svetlo ďalej.

Dokázal, že skutočná duchovnosť nepozná hranice. Že Rigpa a kozácká duša sú len rôzne mená pre tú istú bezhraničnú slobodu. Že skutočný učiteľ neučí – len pomáha spomenúť si.

A kým znie jeho pieseň, kým žije jeho SKARB, kým niekto, hľadiac do seba, zrazu spozná v tomto pohľade jeho tichú, jasnú prítomnosť – Sergej Stanislavovič je tu. Neodišiel. Jednoducho sa stal priestorom, v ktorom sa všetci môžeme nájsť.

Nech sa teda naša vďačnosť Sergejovi Stanislavovičovi za jeho pomoc a vedomosti, ktoré nám poskytoval, započítava ako jeho zásluhy voči večnosti.