Slabé stránky

17. Slabé stránky
Máme veľa slabostí, ale len Slabosti-trápenia, teda tie slabosti, ktorých by sme sa radi zbavili, ale nevieme si s nimi poradiť, a preto sa za ne hanbíme, sú vhodné na prácu so sebapoznaním a otvorením vnútornej sily.
Neexistuje presná definícia, čo sú tieto slabosti, pretože u každého sú iné a závisia od úrovne rozvoja človeka. Úroveň, do ktorej je človek náchylný odpustiť si slabosti a považovať ich za malé a nad ktorou slabosti začínajú spôsobovať utrpenie, je u každého iná.
Je očividné že , nejde o úroveň slabostí, ale o úroveň duchovného rozvoja človeka, alebo, ak sa na to pozrieme z iného uhla pohľadu, o úroveň úloh, kvôli ktorým prišla jeho duša. Túto úroveň možno nazvať aj úrovňou nárokov na určitý duchovný rozvoj, hoci ide o vonkajší pohľad na seba samého.
V tomto prípade by sme pojem "úroveň nárokov" nemali chápať negatívne: nejde o snahu niečo predviesť, nie o pózu a nie o hru na duchovno. V tomto prípade nazývam úrovňou nárokov tú časť cieľa vedomosti človeka, ktorá núti myseľ sledovať rozvoj duše a odstraňovať to, čo duša sama pociťuje ako svoje nedostatky.
Ako sa zdá ľuďom sebapoznania, po dosiahnutí určitej úrovne rozvoja duše získavame neodolateľné vlastnosti duše, ktoré sa nikdy nemôžu stratiť a stávajú sa jej skutočnou podstatou. Značná časť prirodzenosti duše však zostáva len potenciálne možná, treba ju ešte v sebe objaviť a zvládnuť, t. j. urobiť ju svojou skutočnosťou. A my na tom pracujeme, aj keď si to neuvedomujeme.
Preto po odhalení niektorých schopností duše si pre každú novú inkarnáciu kladieme nové úlohy a vyvíjame úsilie, aby sme túto časť seba odhalili. Toto úsilie sa stáva ďalším krokom v našom vývoji. Na začiatku tejto práce sú však nové vlastnosti len predsavzatiami, nie skutočnými vlastnosťami duše. Ich možnosť je v prirodzenosti duše, ale ešte sa ňou nestala.
Ale práve tento želaný stav sa stáva tým, čo nazývam úrovňou predstáv, jednoducho tým, čím alebo čím chceme byť. V živote sa teda neustále snažíme ukázať sa ako niečo, predstierať, že sme lepší, než sme, a pritom vyvíjame úsilie, aby sme si tento nový stav udržali.
Ak sa však ukáže, že niečo iba predstierame, ale nemôžeme takí byť stále, potom trpíme. To znamená, že prežívame akúsi zvláštnu bolesť. Tento druh bolesti je neprístupný našej medicíne, ako aj vnútorným silám; nepozná žiadne lieky schopné túto bolesť zmierniť, hoci ľudia už dávno vymysleli, ako ju otupiť alkoholom. Bolesť z toho však stále nepominie... Prečo?
Pretože pocit utrpenia z vlastnej nedokonalosti nás ženie vpred. Inými slovami, toto utrpenie alebo schopnosť trpieť je tiež súčasťou prirodzenosti našej duše.
Práve pocit utrpenia nás poháňa k tomu, aby sme opakovali úsilie a osvojovali si vlastnosti potrebné na dosiahnutie ďalšej úrovne rozvoja. Takže slabosti aj utrpenia sú len nástrojmi duchovného, či skôr duševného rozvoja, ktoré sú pre nás nevyhnutné a nevyhnutne prítomné vo vedomí každého, kto ešte žije a nestratil svoje ľudské vlastnosti.
Iba mŕtvi a "zhovadilí" , teda tí, ktorí si zvolili zvieraciu cestu rozvoja, nepociťujú túto bolesť svojej duše z jej nedokonalostí, ktoré sa podobajú našim slabostiam.
A. A. Ševcov