Silová stavba človeka -2
Myslím, že na tejto ceste je rozumné začať od najdostupnejšieho , od silovej stavby fyzického tela, z tela sily, ako ho volali mázikovia, ktorí ma učili. Táto časť silovej stavby sa brala ako aj vonkajšia a volali ju ruž.. Ruž sú všetky telesné sily človeka.
Akokoľvek je to zvláštne, náš národ ich poznal pomerne veľa. Ruská myseľ presne rozdeľovala pevnú a jemnú stavbu tela človeka. Za pevnú sa počítalo to, čo sa stalo predmetom anatómie a čiastočne fyziológie. Za jemné telo sa považuje prevážne to, čo je spojené s dušou, duchom.
Pravoslávni autori delia človeka na tri časti - telo, dušu a ducha.
Národ videl človeka o niečo zložitejšie.
Môžeme začať tým, že podľa národných chápaní má človek dve alebo až tri duše. V tomto sú národné predstavy oveľa bližšie k Aristotelovi, ktorý v traktáte O duši, hovorí o rastlinnej, živej a rozmýšľajúcej duši. Aj Platón sa vyjadruje rovnako, môžme to teda chápať ako pozostatok národných pohľadov pretavených do gréckej filozofie.
Nás bude teraz zaujímať skôr sila, silové ústrojenstvo človeka. Podľa chápania mázikov, človek môže využívať sily života a sily určené na činnosť. Tieto spolu voláme ruž. Sily života sú v národnej kultúre ponímané na poprednom mieste. Indoeurópske národy to chápali ako božskú prítomnosť vtelenú do duše. Tak sa objavilo védické ponímanie živej duše živa/atmi
a tak sa objavil u Aristotela pojem životnej duše, ktorá robí ľudí a zvieratá živými. Naši predkovia si tiež pamätajú živu. Či budeme vnímať životnú silu aj ako nejakú ľudskú dušu, bude závisieť aj od toho, čo máme chápať pod pojmom duša.
Duša je napríklad osobité, jemnohmnotné telo, a vtedy životná sila nie je telom ale skôr nejakým prostredím podobným duchu, ktoré napĺňa telo duše a fyzické telo, tzv. tel.
Sila, ktorú my teraz voláme fyzickou silou znamená telesná sila, táto sa berie ako hrubá sila a môžeme ju brať ako východiskovú (základnú). Aj národ aj mázikovia ju volali ráža sila. Získavame ju z jedla, t.z. z matérie a zo vzduchu. Ráža sila je len základný stav sily, ktorý je dostupný človeku. Životná sila sa očividne prejavuje v zdraví. Ráža dáva mužovi moc a žene krásu, je potrebná na zrodenie života, predĺženie rodu, zdravie je ešte viac jemnohmotné prejavenie tej istej sily. Pre tento stav životnej sily sa u mázikov používalo meno "rova" pravdepodobne skratka od "zdorovie" (zdravie).Podľa nich sa ráža mení na rovu pomocou nejakého spevnenia, zjemnenia. Sily činnosti, sily s pomocou ktorých vykonávame nejaké telesné činnosti mázikovia volali "chliabymi silami" alebo "chliabami". Registrovali 4 také sily. Jedna zabezpečuje naše priame státie, chodenie. Dve pracujú na stláčaní a rozpínaní a ďalšia určuje našu pohyblivosť a pružnosť. Účinok týchto síl sa neustále prelína a kombinuje. Pri štúdiu síl činnosti je potrebné si uvedomiť, že hlavná, presnejšie základná úloha človeka pri ľubovolných činnostiach, je byť vyrovnaný, udržiavať rovnováhu. Tento stav sa stále udržiava rozumom pri vytváraní ľubovolného obrazu činnosti. To znamená, pri použití všetkých druhov síl. Takže sa pri každej činnosti berie do úvahy vertikálna os tela a podpera, ktorá nedovolí osi padať. Mázikovia volali tú vertikálnu os "torščak" a podperu "brut". Po ofensky brut je kvôl alebo palica, o ktorú sa opierame pri chôdzi. Človeka nie je možné postaviť rovno ako napr. jednu fľašu na druhú, máme tak veľa kĺbov, že vôbec nemôže stáť. Preto podpera "brut" neustále behá okolo stojaceho alebo sediaceho človeka a zachytáva ho z tej strany, kam sa začína váľať. Neustále sa kolíšeme, ale sme tak dobrí v umení rovnováhy, že si to ani sami neuvedomujeme, aby sme sa opreli, je potrebná podpera a my ju neustále prehadzujeme na stranu padania. Presne tak sa nepozorovane (pre nás) stáva z tej podpery opora prítomná pri všetkých ostatných silových činnostiach. Pokiaľ sme na zemi a pôsobíme silou, len tak je možné, že spevníme "brut". To, ako prehadzujeme podporu je natoľko rýchla činnosť, že je takmer nemožné ju uvidieť, a popritom ju nielenže vidíme ale vidíme aj ako sme sa začali nakláňať na ľubovolnú stranu a sme schopní prijať rozhodnutie ustáť, kvôli čomu vyhadzujeme oporu. Je akoby chvostom neustále sa opierajúcim do zeme z tej strany, kam nás naklonilo. Zastavujúc padanie, teda aj premiestnenie na tú stranu. Sú prípady, kedy nepadáme ale naopak, chceme sa presunúť nejakým smerom, vtedy robíme protikladne. Hádžeme telo na tú stranu a podchytávame ho oporou postaviac tam nohu. Tak chodíme aj beháme. Stále začíname z padania. V tomto prípade sa všetko ohraničuje základnými oporami, tzn. torščakom a brutom a tzv. "podvychrorami", ktoré sa nachádzajú v tomto prípade súhlasne s nohami. Z knihy:
Александр Шевцов
Ружь, или внешние силы.