Môj pohľad na Rbu č 13 -trocha o učení.

Ahojte, včera prišla na reč téma učenia sa v ľubkách či spase. Celkovo sme sklonní považovať za vedomosť niečo čo nám povedia, alebo si prečítame. V takom formáte, je to ale iba v lepšom prípade opis vedomosti človeka, čo to vedel naozaj. Častejšie však to býva iba opis, opisu, opisu - zlámany pokrúteny cez nepresnosti myslenia, často cez nepresný preklad. Poznáte hru "pokazený telefón"? Pri ľubkách aj pri spase, človek čo reálne učí vchádza do stavov, ktoré chce odovzdávať ďalej, pripadne hovorí cez obrazy, nie iba "do vetra" teda funguje ako určitý vysielač, druhý človek ak je schopný sa na neho naladiť a prijať "vedomosť" zafunguje ako svojského druhu fleška, a vedomosť sa uloží. Ešte samozrejme sa musí prekrútit cez telo dostatočne ráz, aby bola naozaj toho príjemcu. Toto môže šetriť pri určitých veciach roky učenia. Preto pri učení sa je veľmi nevhodné sa snažiť robiť mysliteľné analýzy toho čo sa deje, lebo keď sme v mysli väčšinou sa nevieme otvoriť. (Otvorením myslím určitý stav ktorý umožňuje sa načítať sa na druhého človeka a cítiť čo cíti on teda sú cítiť s ním) Tým pádom sa neučíme, len pobehujeme v pamäti a hľadáme niečo podobné z našej minulosti k čomu by sme to nové prirovnali, čím vzniká zlomenie novej informácie alebo teda čiastočne prekrytie starým obrazom. Som v zúfalstve keď počujem "toto je presne podobne co som robil, keď sme cvičili chi gung" (to bol príklad) je jasné že adept vylovil starý obraz a prekryl ním nový. Ruské slovo созерцание znamená pozorovať bez spoznávania. (Spoznávanie je proces keď sa pozrieme na novú vec a vzápätí zachadzame do nášho skladu chovaných obrazov "pamäte" a hľadáme tam niečo čo je blízke, alebo podobné novej veci alebo situácii?) v slovenčine ma podobné slovo nenapadá, je tu cudzie slovo kontemplácia. Sme chorobný zberači informácií, tie si zamieňame za vedomosti, keď sme schopný o niečom viesť fundovaný rozhovor to nám povačšinou postačuje na to aby naša osobnosť cítila zadosťučinenie, nejakú tú hrdosť na seba. Ak by sme chceli ísť ďalej, je potrebné tieto veci si uvedomiť, uvedomiť si že zbieranie utržkov informácií z rôznych strán nech sú akokoľvek ľúbivé nám neprinesie zmenu kvality. Zmenu kvality, ako keď sa voda mení na paru, či z húsenice vyliahne motýľ. Zmúdrenie v zmysle nakopenia informácií nám okrem rozhovorov k ničomu neposlúži. Ak chceme niekam ísť niečo urobiť, môžeme k tomu potrebovať teóriu. Teória je informácia o zložení stavbe, a fungovaní skumaného objektu, ktorá mi dovolí si ho osvojiť či rozvinúť, opraviť, teda s ním narábať. Ak som automechanik a chcem niečo opraviť potrebujem teóriu v určitom rozsahu, čo načo slúži z čoho je zložené a ako to pracuje, na to aby som to vedel opraviť. Plus potom samozrejme aj prax. Ale nepotrebujem 100 kg filozofických kníh o opravovani, sú mi nadbytočné. Dúfam, že táto časť je pochopiteľná. Čo ešte stretávam je to že človek sa v skutočnosti nechce učiť, chce si len potvrdiť svoje už existujúce kvality. Teda novú informáciu ani nevidí, robí si svoje. (Občas na seminároch) Sú to potom viac menej vyhodené peniaze za seminár, lebo nového si odnesie minimum. Podobná situácia ešte vzniká po určitom čase výuky, keď človek už sa čo to naučil a začína sám seba považovať za odborníka v danej veci a uzavrie sa k ďalšej výuke už sa ďalej neučí, len posilňuje ego a danú úroveň poznania. Máme obrovské šťastie, že sa zachovali možnosti učenia cez priame odovzdanie, šetrí to veľmi veľa času a úsilia, ale samozrejme, keď je vysielač ladený v určitom pásme a prijímač je úplne vypnutý, alebo sa ladí na iné frekvencie, je prenos nemožný.. Takže, ak sa už rozhodnem niečo učiť, je lepšie byť otvorený voči novej vedomosti, nájsť stav prázdnej nádoby, tá sa môže naplniť. Všetci poznáte tú zenovú príhodu o plnom pohári pri učení, ale málokto to uplatňuje pri učení. V uzavretom stave je učenie, dlhý a bolestivý proces  

Ivan Kissimon