Lekcie Deda plastúna č4

Lekcie deda plastúna IV Jedného prekrásneho letného dňa na stanicu pricestovali priatelia, ded vzal fľašu vína a zobral nás všetkých k rieke vypiť a podebatiť, čo doma bolo vecou vrcholne ťažkou, pretože baba Nura stála na stráži triezvosti deda ako stena. Skúšali sme niekam zakopať fľašu vína, a ona len prejdúc pohľadom sa vybrala na a vykopala naše skrýše, okamžite ich našla a nemilosrdne konfiškovala. Dedko žartoval hovoriac, že babka má lepšie cítenie ako pes, na vojne mohla nájsť kopec mín. Naše ženy majú takú kvalitu, cez lásku všetky mužom vypracované kvality skopírovať a prejaviť v sebe samovoľne, ako keby bez učenia. Žena rastie cez muža a toto zabudli súčasné dievčatá, hovoril ded. V lade je všetko v mieri a harmonické, neustále tvrdila babka hladiac svojou upracovanou rukou moju hlavu - porozmýšľaj Aljoša, koľko napätí odchádza keď ľúbiaca ruka hladí hlavu, hovorievala babka. Áno, áno, viem babka, hovoril som ja. Jej úsmev ma ponáral do pokoja a ticha. Čo robí vojak po boji? - opýtal sa ma ded. Zapáli si asi? - hádal som. S výdychom si pretiera tvár a tým sťahuje zo seba napätie - povedal ded. No aké jednoduché, kto mal pomyslieť na takú obyčajnú vec? - Obyčajné veci si všíma kozák - povedal ded. Dobrá kozácka pieseň nám hriala duše a ísť nám bolo príjemne a veselo. Cestou, aby som nestrácal čas, som napchával svoj meštek tymiánom. Prejdúc ešte trocha sme zastali na vrchole hory a pozerali sme na krásu rieky a dubových hájov. Ja som ako kôň, ktorého držali v stajni týždeň, keď som uvidel ten priestor, zhodil som vrecúško a začal som z celej sily utekať. Aj tenisky som stratil pri behu. Zdalo sa mi, že ma nikto na svete nemôže dobehnúť. Úchytkom som pozrel cez plece a uvidel som v diaľke za sebou deda, ktorý na mňa ukazoval rukou. No ešte štyri kroky a otočil som sa cez plece dozadu a skamenel som. Všetko čo som zjedol a vypil sa začalo pýtať von cez všetky otvory. Za mojím chrbtom stál ded mávnuc rukou aby ma pobúchal po pleci. Ale ako? Čo? To nemôže byť, strácam rozum. Nie, nie môj, ja som len zapol "rýchlochod". Poď ideme k rieke, vypijeme troška vína a oddýchneme si. Teraz som pochopil, prečo ded vzal víno. Kozáka postupne priúčajú k tomu, že niet zázrakov, všetko je bežné, každodenné. Vo vedomí a v tele sa tým nevytvárajú bloky a preto je všetko možné. Hra a nedostatok serióznosti dovoľujú uchovať úsudok celým, nekúskovať ho a vtáčik menom kukučka vám nebude búchať do hlavy! Jednota duše, ducha a tela. ©13 https://vk.com/kazakvspase