Kozák charakterník Ivan Dimitrievič Sirko

Kozák charakterník Ivan Dmitrievič Sirko
Hovoria, že Ataman zaporožských kozákov Ivan Sirko:
Neprehral ani jednu bitku.
Napísal preslávený list záporožcov tureckému sultánovi.
Zúčastnil sa dobytia pevnosti Dunkirk v čase tridsaťročnej vojny.
Po smrti atamana kozáci víťazili nad nepriateľom, vystavujúc pred seba jeho odrezanú ruku.
V roku 1812 ruku Ivana Sirka niesli tri krát okolo obsadenej Moskvy a osud vojny bol rozhodnutý.
Volali ho vlkodlakom a charakterníkom a Turci Urus Šajtánom.
Čo je z toho pravda a čo legenda? A kým bol vlastne v skutočnosti Ivan Sirko?
Rok a miesto narodenia Ivana Sirka nie sú známe, podľa niektorých zdrojov sa narodil v rodine šľachtica na Podolí. Podľa druhých pochádza z charkovskej oblasti. Podľa legiend už narodenie Ivana Sirka bolo neobyčajným- chlapec sa narodil so zubami, čím vyľakal všetkých prítomných.
Otec sa snažil napraviť situáciu, povedal že Ivan bude hrýzť nepriateľov, no to málo uspokojilo dedinčanov. K dieťaťu mali dedinčania opatrný vzťah, do určitej miery to malo aj osnovanie , lebo už od detstva mal nezvyčajné schopnosti, ktoré časom nadobudli nadprirodzené rozmery. Ivan Sirko neobyčajne talentovaný vojak a významná politická osobnosť svojej doby viedol približne 50 vojenských výprav a nebol ani raz porazený. Môžeme spomenúť účasť vo francúzsko-španielskej tridsaťročnej vojne (1618-1648) na strane Francúzov. V roku 1646 podľa dohody s Francúzmi, podpísanej Bohdanom Chmelnickým, 2500 kozákov sa cez Gdaňsk dopravilo po mori do francúzskeho prístavu Kale. Kozákov viedli plukovníci Sirko a Soltenko. Vďaka vojenskému umeniu záporožcov sa podarilo dobyť neprístupnú pevnosť Dunkirk , ktorá sa nachádzala v rukách Španielov.
Pevnosť mala vážny strategický význam- volali ju "kľúčom od Lamanšu , Francúzi sa ju snažili viac krát dobyť, no márne. Kozáci dobyli pevnosť behom niekoľkých dní a dali Francúzom tak želaný "kľúč". Sirko bojoval aj proti tureckému sultánovi , kde získal mnohopočetné preslávené víťazstvá. Nie bezdôvodne volali Turci a Tatári Sirka Urus-Šajtánom a sedemhlavým drakom. Menom legendárneho atamana je podpísaný známy List tureckému sultánovi Mohamedovi IV -ktoré potom zvečnil na svojom plátne Ilja Repin! Autorita Ivana Sirka na Seči bola obrovská. Preto je neudiviteľné, že záporožskí kozáci si ho 12 krát zvolili koševým atamanom- od 1659 roku až do augusta 1680, to znamená až do jeho smrti.
Kozáci charakterníci.
Tieto fakty sú plne reálne aj keď udivujúce o Sirkovi hovorili úplne neuveriteľné veci. Napríklad, že naňho neúčinkovali ani náboje ani meč. Že Sirko je vlkodlak , že sa môže zmeniť na vlka! A že bol veľkým charakterníkom. No kto sú to charakterníci? Tak volali v Záporožskej Seči ľudí, ktorých by teraz volali mágmi . Oni skutočne vládli neobyčajnými schopnosťami. Kozákom charakterníkom , ovládajúcim tajné vedomosti, pripisovali rôzne "umenia": nachádzať poklady, zariekavať rany, a čo je už úplne neuveriteľné mŕtvych prebrať k životu. Delostrelecké gule loviť do "kabáta", v momente sa preniesť z jedného okraja stepi na druhý. Hovorilo sa, že charakterníci sa dokážu zmeniť na vlkov. V pred kresťanskom období boha - Gromoveržca (vrhajúceho hromy) si predstavovali v sprievode dvoch vlkov, alebo psov. Konkrétne o premene na psa sa hovorí aj v legendách o Sirkovi. Slovo "sirko"- je jedným z pomenovaním vlka. Nie náhodou od slova "chort" pochádza názov ostrova Chortica (miesto kde bola Zaporožská seč).
Sú legendy kde sa kozák charakterník mení na zviera, aby sa dostal na "druhý svet" aby mohol vrátiť nazad umierajúceho, alebo nedávno umretého kamaráta . Hovorilo sa že toto je možné len vo forme vlka .Zrejme charakterníci ovládli aj umenie hypnózy. Ako ináč by sa dali objasniť historky o tom ako púšťali na protivníkov "morok" (morok je zmena myslenia, videnia druhého človeka- teda vidí čo mu naprojektujú do hlavy).
V rozprávaní o záporožcoch sa dosť často spomínajú prípady, keď sa kozáci stretli s jednotkou nepriateľa, ktorá ich početne prevyšovala a potrebovali "zmiznúť". Kozáci rýchlo zapichovali okolo seba kopije aby vznikla "ohrada" .
Charakterníci, povedzme tak "vsugerovali" nepriateľovi, že pred nimi je obvyklý krík a nepriatelia pod účinkom moroku jednoducho išli ďalej. No niekedy mali menšie šťastie, charakterníci pomocou magických zaklínadiel mohli donútiť nepriateľa aby si poprerezávali hrdlá medzi sebou. Dokonca aj živly sa korili pred charakterníkmi . Boli im podriadené oheň, zem ,voda a vzduch. Hovorí sa že mohli rozohnať oblaky, privolať búrku alebo naopak uspokojiť zúriaci živel.
Niet divu že sa v národe hovorilo, že "Záporožský kozák môže oklamať aj čerta."
Veľký Charakterník
Za charakterníkov považovali mnohých kozáckych "getmanov" koševý atamani a plukovníci :Dmitrij Bajda-Višneveckij, Ivan Podkova, Samojlo Koška, Ivan Bogun, Severín Nalivajko, Makcim Krivonos.
Hovorí sa, že raz Ivan Bogun previedol v noci vojsko cez poľský tábor a ani jeden pes nezaštekal.
No najlepším a najsilnejším charakterníkom bol ataman Ivan Sirko. Koševý ataman Sirko bol preveliký čarodejník. Nie nadarmo ho Turci volali šajtánom.
Záporožci hovorili že rovného Sirkovi nebolo na celom svete. Hovorilo sa, že keď postavil ruku pod úder šable zostal na nej iba modrý šrám. Sirko vedel naviesť na nepriateľov spánok, často sa pri tom menil na bieleho psa .
No Sirko víťazil nielen nad ľuďmi, ale aj nad nečistou silou. Riečku Čertomlik nazvali tak preto , lebo v nej Sirko zabil čerta, ten len zatriasol nohami keď ho trafil z pištole.
Nielen pozemský život Ivana Sirka bol búrlivý no aj posmrtný. Veľký bojovník- charakterník aj po smrti pokračoval vo víťazstvách nad nepriateľmi. On odkázal kozákom aby po jeho smrti odrezali jeho pravú ruku a chodili s ňou na vojenské pochody.
Kozáci splnili odkaz atamana a bojovali s nepriateľom vystavujúc pred seba jeho ruku so slovami " Duša a ruka Sirka je s nami". Kozáci verili že kde je ruka tam je aj šťastie, preto záporožcov sa ešte dlho báli aj Turci aj Poliaci. V jednej povesti Sirka dokonca pomenovali Sirentiem Pravoručníkom . Ruku atamana pochovali len po zničení záporožskej seči. Na mohyle Sirka bolo napísané na kríži, " Kto bude sedem rokov pred Paschou nosiť po tri hrste zeme na moju mohylu, bude mať takú silu ako ja a bude vedieť toľko ako ja.
Záchrana Moskvy.
Existuje aj neuveriteľná legenda o tom, že ruka Ivana Sirka pomohla zachrániť Moskvu a poraziť Francúzov vo vojne v roku 1812. Keď ruská armáda stála pri Borodine kozák Michajlo Nelipa porozprával maršalovi Kutuzovovi o pravej ruke atamana Sirka. Rodina Nelipa dávala po generácie pozor na pozostatky atamana. Porozmýšľajúc Kutuzov poslal kozákov po ruku atamana, ale ded Nelipu chrániaci pozostatky nijak nechcel súhlasiť, po dlhom prehováraní nakoniec vydal ruku pod osobné garancie maršala Kutuzova.
Ruku tri krát obniesli okolo francúzmi obsadenej Moskvy a Francúzi odišli z ruskej metropoly. Osud vojny bol rozhodnutý. Tak Ivan Sirko pomohol ruskej armáde vyhrať nad Francúzmi. Neveríte? Táto legenda sa vám zdá neuveriteľnou? No v roku 1813 po vojne Kutuzov dohliadal na pochovanie ostatkov Ivana Sirka. Prečo by sa starostil o nejakého dávno mŕtveho záporožského kozáka. Pozostatky atamana boli pochované pri dedine Kapulovka v Nikopolskom kraji.
Posmrtné udalosti
Mohyla Ivana Sirka bola poškodená ešte v roku 1709 v čase zničenia Čertomlynskej seči. Miestny obyvatelia ju, ale ochránili a rodiny kozákov dávali pozor z generácie na generáciu na jeho mohylu.
V roku 1967 keď breh, na ktorom sa nachádzala mohyla atamana podmyli vlny Kachovskej priehrady pozostatky atamana preniesli. No pri tom pri veľmi zvláštnych okolnostiach lebku odňali z hrobu.
Keďže druhý krát atamana pochovávali slávnostne, bolo tam veľa ľudí odovzdať ho zemi bez hlavy bolo nemožné, riešenie našli najjednoduchšie -do hrobu dali druhú lebku objavenú pri vykopávkach toho istého pohrebiska.
A lebku atamana kvôli vytvoreniu busty odviezli do Moskvy do preslávenej dielne antropológa M. Gerasimova za účelom vytvorenia antropologickej podoby tváre Ivana Sirka.
Potom lebka Sirka ostala viac ako štvrťstoročie v Moskve. Vrátili ju až v roku 1990 pred oslavami päťstoročnice ukrajinského kozáctva. No ani po tomto sa peripetie neskončili. Po oslavách sa lebka dostala do sejfu riaditeľa miestneho kultúrneho centra, kde preležala sedem rokov kým ju odovzdali do dnepropetrovského historického múzea.
V lete roku 2000 bolo po mnohých prosbách a po mnohých žiadostiach historikov rozhodnuté o pochovaní lebky s ostatnými pozostatkami v kurgane Baba Mohyla. Po 320 rokoch konečne slávny ataman nakoniec získal mier a pokoj.