Klamstvo-cesta k pravde.

KLAMSTVO - CESTA K PRAVDE

V bežnom živote klamstvo smeruje k väčšiemu klamstvu, k postupnému návyku ku klamaniu, a k pravidelnému klamaniu. To z toho dôvodu, že v bežnom živote sme nasmerovaní smerom von, na vonkajšie stimuly. Ale pohybujúc sa vo vnútri, stále viac odchádzame od toho, čo je pravdou a v tom zmysle aj od toho, čo je podstatou, pravdou môjho vlastného ja. Pohybujúc sa od ja smerom von, vytvárame miesto seba osobnosť. Osobnosť je potrebná ako nejaké osobité telo na prežívanie v spoločnosti, kde žiť je nebezpečné.

Osobnosť je osobitné ochranné telo, niečo ako skafander, dovoľujúce lepšie prežiť v agresívnych prostrediach, ako hovoria chemici. Najagresívnejším alebo najjedovatejším prostredím pre ľudskú dušu je spoločnosť sebe podobných, teda ľudí. Jedovatým preto, lebo ľudia trávia duše. Ako keď psami naháňajú jeleňov, takým spôsobom štvú duše a trávia, ako traviči, prilievajúc troška jedu.

Preto osobnosť je lož, ktorá je nutná. To znamená, keby sme ju prestali vytvárať a pozreli by sme sa lepšie, osobnosť je vlastne cesta k sebe. Hoci sa viac podobá tomu, čím je tá cesta zarastená, ale napriek tomu, ak viem, že som sa narodil nie ako osobnosť, ale že som ju postupne vypestoval a rozvinul do silnej osobnosti, cesta mi je jasná.

Musím pochopiť ako konkrétne táto osobnosť, ktorú mám teraz, dovoľuje môjmu rozumu riešiť hlavnú úlohu môjho prevtelenia.

Čo to je vlastne osobnosť. Nechcem teraz o tom rozprávať podrobne, o tom trošku neskôr. Skrátka ale, osobnosť je, keď si spomenieme na Skomorochov, nejaká zbierka viacerých "líčin" a "chár" - to sú "ksichty", tváre, masky, ktorými buď zakrývame to, čo treba schovať pred ľuďmi, alebo to, čím pôsobím, účinkujem prostredníctvom toho na ľudí. Chárami Mázici volali svalové masky, teda to, akým spôsobom krčíme svoje telo aby sme niečo oznámili alebo povedali iným. Líčiny sú masky v správaní. Inak všetky masky riešia tie isté úlohy zabezpečenia nášho prežitia v tomto svete. Všetky sú pripútané svojím spôsobom k telu, pretože riešia telesné prežitie. Preto je zmysluplné hovoriť nie o samotných líčinách, z ktorých sa vytvára osobnosť, ale o správaní, ktoré sa cez ne vyjadruje.

Správanie je spôsob akým sami seba" vedieme". Mnohoznačné vyjadrenie. Zvieratá nevedú samé seba. Ľudia ich môžu viesť keď chcú, aby zvieratá nerobili problémy. Stáva sa to len vtedy, keď človek potrebuje mať zviera v spoločnosti iných ľudí. Pokiaľ žijú v prírode nie je potrebné ich vodiť. No mať zviera medzi ľuďmi je nebezpečné, preto lebo ťa môže spraviť zraniteľným a dovoliť druhému človeku aby ti ublížil, aby ťa udrel. Preto zviera treba dať na vodítko a stále popoťahovať nedovoľujúc mu byť prirodzeným. Takto isto je to aj s osobnosťou. Celá je jedno obrovské zauzlené vodítko, ktoré je spletené z našich vášní, posadnutostí .

Osobnosť je zaujatá len jedným, dáva pozor, aby som nesmeroval priamo k tomu, čo chce moja duša, ale aby som sa viedol k tomu cestami, ktoré sú obkľukou, aby som nikoho nejakým spôsobom neurazil, neublížil niekomu. Osobnosť je na jednej strane zapletené vodítko ale zároveň je to aj cesta obkľukou k tomu, čo chcem. Ako zrejme chápete, je to výtvor rozumu, ktorý hľadá, ako splniť duševné želania a pritom zachrániť aj život tela. Práve preto rozum mi nedovoľuje priamo ísť k cieľu a brať si to, čo chcem. Mohli by ma kvôli tomu biť a raz ma aj zabijú. Rozum vidí priamu cestu a potom k tomu pridáva spôsoby ako obísť nebezpečia a ako výsledkom je obchádzka nebezpečí a cesta sa stáva krivou. Toto je aj nutné, pretože je to rozumné a je to nutné asi tak, ako potrebujeme chodiť cez dvere a po schodišti a nevykročiť priamo z balkóna. Preto osobnosť je klamanie pre našu záchranu. Ale je to potrebné len dovtedy, pokiaľ vaše ciele sú rovnaké s cieľmi druhých ľudí. Ak chcete zjesť ten kúsok, ktorý sa páči aj druhými, musíte buď špekulovať alebo sa dohadovať a platiť. Ale v každom prípade to nie je priama cesta. To je vždy cesta k tomu, čo je podstatné pre dušu. Ešte presnejšie - líčiny ukazujú nielen to, k čomu som šiel vo svojom živote, kam ma volala duša, ale aj nedokonalosti mojej duše. Veď konkrétne určité duševné nedokonalosti aj predpisujú ako sa mám viesť k cieľu. Hovoriac podmienečne, pokiaľ je moja duševná slabosť podráždenosť, musím sa pribrzďovať, pokiaľ je to skúposť musím ju schovávať. Pokiaľ dôverčivosť, musím sa učiť úsudku a pozornosti.

Takýmto spôsobom môžeme nájsť tie lekcie, ktorými tu majú naše duše prechádzať. Ale toto je presne práca s drobnosťami. Dôležitejšie pre nás je pozrieť sa za nimi sa nachádzajúcu hlavnú úlohu, čím je duša dokonalejšia, tým menej zostane v tomto svete takého, o čo sa ona potrebuje deliť s druhými. Prestane chcieť pozemské dobroty, blaho, nepotrebuje už viac peniaze, jedlo, rozkoš bez miery. Všetko toto potrebuje ale len toľko, koľko je skutočne potrebné na riešenie hlavných úloh. To je všeobecne známe aj pochopiteľné. O tomto hovoria všetky duchovné učenia ľudstva. Nehovoria o tom, čo ruší osobnosť. Osobnosť bola potrebná, aby pomohla viesť k mojim želaniam obchádzajúc nejké chyby , prekážky. Tými chybami alebo závadami boli druhí ľudia a spoločnosť, pretože aj oni chceli to isté ako aj ja.

No pracoval som na sebe, odoberal som slabosti a chyby svojej duše a jedného dňa som pochopil, že chcem teraz niečo duchovné,duševné a nikto mi už viac nemôže brániť v tom, aby som dosiahol svoje ciele, pretože moje ciele už nikomu neprekážajú a neubližujú. Zázrak. No ale tu je chyba - teraz by som mohol ísť k mojim cieľom priamo, ale nemôžem. Už neviem chodiť priamo a viem sám seba vodiť len ako nebezpečné zviera. Tak som si zvykol a mám to takto zapísané vo svojej osobnosti. Iné spôsoby života nepoznám. A tu môže prísť ráno počas driemania alebo v noci po prežití ľúbostnej rozkoše, že pozorujem ako moja cesta k hlavnej úlohe života sa ukazuje predo mnou radom obrazov cez ktoré by bolo možné ísť až do samotnej mojej podstaty, alebo srdca. No nejdem, pretože viem, cesta je obrovská a nie je vhodná pre moje sily. Prečo? Pretože som ju sám domotal do množstva uzlov a hrčí a pokiaľ mám výjsť na túto cestu vedúcu k "Skume" je potrebné pochopiť ako chodím a čo mi nedovoľuje chodiť priamo a krátko.

MOJE PODMIENKY- alebo úlohy sa skladajú z toho, kam smerujem. A z toho ako idem. Kam idem - neviem, keďže táto vedomosť leží za hranicami môjho zemného rozumu, vytvárajúc jeho koreň. No podľa činov, ktoré ma núti robiť, môžem vidieť svoje Smerovanie. Môže byť, že hlavnou podmienkou Mňa sa javí moje Smerovanie. Čo to je Smerovanie, je myslím vo všeobecnosti pochopiteľné. Môžeme ho nazvať smerovaním života alebo jeho prúdom. Hoci tento výraz, prúd života, sa používa Mázikmi na označenie pohybu do a zo sveta. Smerovanie je len časťou pojmu "prúd života". Je to v podstate len kokrétne smerovanie toku života. Môj život sa určuje silou CHCENIA, ktorú mám. Chcenie je pojem nie jednoduchý. Mázikovia mi vysvetľovali, že chcením sa nazýva, podmienečne povediac, to lepidlo, ktorým dušu vťahuje do tela. Pri tomto to lepidlo je viac podobné prievanu a vťahuje alebo vlepuje dušu do tela len pokiaľ je ťah, ktorý ju ťahá. Podľa miery toho, ako sa to Chcenie zoslabuje, sila ťahu sa zoslabuje a človek dostáva možnosť odísť z tela a vrátiť sa...

Chcenie je určené Skumou a schopnosťou prepúšťať cez seba Silu. Pre každú Skumu je pre nás pripravené určité množstvo Chcenia, ktoré jej zodpovedá. A pokiaľ sa Skuma nedosiahla, zatiaľ nás Chcenie bude držať v telách. Keď riešime svoju úlohu buď pomaly alebo hlúpym spôsobom, Chcenie sa môže vyčerpať už pred jej vyriešením. Vtedy bude treba ju znova hromadiť, vytvárať a inkarnovať sa ešte raz. Pokiaľ rozum bude schopný vyriešiť Skumu rýchlo, Chcenie sa nevyčerpá naplno a je možné ho pustiť len tak na získanie potešenia životom, stanúc sa napríklad na staré kolená umelcom, alebo môžeme smerovať už k ďalšej Skume a tak vyriešiť dve úlohy počas jedného života. Všetko toto je mázická mytológia. Mne sa vidí, že opisuje akési skutočné zákony našej existencie. Jednak aj starci v čase, keď som k nim chodieval vychádzali z toho, že na naučenia sa skutočných zákonov je potrebné mať zodpovedajúcu prípravu a stav a ja to tiež tak teraz vidím.

Predčasne liezť k zákonom je zbytočné, aj tak nenájdeme pochopenie. Preto do určitého času sú postačujúce len rozprávkové náznaky, len aby ukazovali správny smer. Je správne smerovanie mázickej filozofie? Keď vychádzame z toho, že ja som si vybral sebapoznanie, lepší spôsob hľadania seba samého nepoznám. A keď vytváram rady z tých činov, ktorými som zaujatý v tomto živote, vidím, že vedú v jednom smerovaní. To znamená, že môj život je skutočne vystavaný ako prúd a mne je len potrebné pochopiť, či idem v smere alebo proti smeru toku. Zápasiť s prúdom života je možné, no bude to spôsobovať len preťaženie, alebo natrhnutie. Jednoduchšie a užitočnejšie je pochopiť, k čomu smeruje moje Chcenie a ísť tým smerom uvedomelo, do tej časti sveta, kde sa vyčerpá rýchlejšie. Vtedy budem mať viac síl, aby som sa zaoberal tým dôležitým. To dôležité môže byť ako v tomto svete, podmienečne povedané, jeho poznanie, tak aj vo svete mojej duše. A to sú rôzne smerovania toku života. Samopoznanie je možné vždy ale len pokiaľ sa mu oddáme celkom, a to môžeme len potom, keď sme tok života presmerovali od pevného života do života duše. Vtedy to Chcenie bude nasmerované na jeho poznanie. Preto je dôležité konkrétne vystavať tie rady činov, ktoré som robil, ktoré držia našu pozornosť a nútia nás zaoberať sa sebou. Sú presne poprepájané do schodišťa, rebríka a vychádzajú jeden stupeň z druhého pri dosiahnutí určitých cieľov. Ciele sa skladajú do formy schodišťa, do duchovných schodíšť, ktoré priamo vytvárajú smerovanie nášho života. Podľa nich môžeme pochopiť, či prišiel čas na obrátenie toku života do seba. Do toho času, v akom svete som si vybral žiť a pre aký svet potrebujem rozum. Pre akú úlohu bude pre mňa potrebný. Pretože podmienkami mojej úlohy prežitia sú svety, ktoré si vyberám sám. Oni aj určujú môj rozum potrebný na každú príležitosť. To je o tom, kam smerujem.

Teraz o tom, ako idem.

Podľa toho ako idem, môže byť moja cesta dostatočne dlhšou a zamotanejšou alebo ľahšou a kratšou. Myslím, že toto je už očividné. Ale nebude zbytočné ukázať to, čo je až príliš očividné, aby to bolo pochopiteľné naším zložitým mozgom. Ľubovolné chytrosti a obchádzky, ktoré vytvárame, aby sme sa čo najľahším spôsobom dostali do cieľa, tú cestu predlžujú. Pričom ju predlžujú niekedy aj na viac životov. Nechceme to vidieť pretože sme veľmi spokojní so sebou. My sa priam hrdíme, sme šťastní z toho, aký sme chytrí, ako sme všetkých šikovne oklamali. Všetkých, to znamená aj seba. Preto, ak sa ponáhľate, je možné skúsiť hneď priamo prejsť k osvieteniu.

Mnohí hľadajúci ľudia skúšali vyvinúť také úsilie aby boli osvietený zrazu, ako to radia napríklad učitelia okamžitého Zenu. Asi nie veľmi dobrí učitelia, pretože najčastejšie toto úsilie k ničomu nevedie, okrem úplného rozbitia a únavy. Poradiť aj napriek tomu, vyvinúť také úsilie, je potrebné len pre toho, koho od cieľa delí už len jeho úsilie. Poradiť vyvinúť takéto úsilie tomu, kto na to nemá dosť síl, znamená odviesť ho od dosiahnutia, odvliecť ho od toho, čo by mal v skutočnosti robiť. Čo treba robiť je možné určiť len pochopením seba samého, kto si a koľko ti ešte zostalo do tvojho cieľa. Cesty osobnosti, to sú cesty, ktoré obchádzajú bolesť a chyby, ktorým sa javí spoločenské zriadenie. Všetky tieto spôsoby viesť seba k cieľu sú potrebné len vtedy, pokiaľ tie ciele sú chránené spoločnosťou, pretože predstavujú cennosť pre mnohých. Jednoduchšie povedané, správanie ako cesta obchádzkou je stále spôsob ako sa dostať tam, kam chcú aj iní ľudia. Ale je to vonkajšia cesta. Druhí chcú niečo, čo si môžu prisvojiť a to nie je tvoja duša. Veci a cennosti pevného sveta potrebujeme, aby sme ho poznali a aby sme sa potešili alebo dosiahli rozkoš telesnou citlivosťou. Preto všetky podobné veci sa aj volajú pocitovými radosťami. Obísť toto sa nedá, pretože toto je jedna zo spoluzložiek našej veľkej Skumy, kvôli ktorej si duše vyberajú pre prevtelenie pevné materiálne svety. Keďže sú ochudobnené o možnosť pocítiť materiál priamo, získavajú túto skúsenosť prostredníctvom tela. Presne kvôli tomuto pokusu Chcenie aj nás ťahá svojím prievanom von do tohto sveta. Ale keď sa to Chcenie oslabí tak sa v nás ozve ťah alebo príťažlivosť k iným svetom alebo cennostiam. A vtedy prestávame sa ťahať k tomu, za čo bojujú ostatní. Tak mizneme z ich videnia a ich sveta. Objavuje sa aj možnosť ísť k svojim cieľom priamo bez obchádzania a bez sebavedenia. Vtedy sa cesta stáva kratšou, svet je jednoduchší a straty síl sú oveľa menšie. Vtedy budeš veľmi schopným deja. Takýto tip stavu potrebujem preto, aby som pochopil, aký rozum chcem vytvoriť ako príklad vytvárania rozumu. Na ňom by som aj chcel vyučovať vedu o rozmýšľaní. Je to tak, že ak chcem pozrieť svoj rozum v čistom stave, najskôr potrebujem očistiť svoje vedomie od toho, čo sa volá správanie, alebo od toho, čo to správanie vytvára a zásobuje.

z knihy:

Шевчов А.А. -Введение в Науку думать