Ako urieknutie vchádza do tela.

Človek je jednota tela, vedomia Ducha, duše a Ja. Pri kresení ho treba ho vnímať celistvého. Pri tomto Ja určite môže vyjsť z tela dušou a cestovať v inom tele. Tento stav je ťažko dosiahnuteľný ale nie nemožný. Preto ho treba osobitne študovať. Zatiaľ ho nebudeme potrebovať. Hoci, z tej príčiny, že aj pre človeka, ktorý vie vychádzať z tela, chytiť nejaké choroby do toho tela, v ktorom cestuje, nie je jednoduché. No ako dokazuje 13 ročná skúsenosť s cestovaním mimo tela Roberta Monroa, pri tom môže byť pôvodné telo, teda naše obyčajné telo, preplnené množstvom všelijakých chorôb, ktoré získa počas cestovania. Vo všeobecnosti, základná škola kresenia je zasvätená očisteniu tej časti vedomia, ktorá je spojená s telom a týmto sa aj ohraničujeme. Všetky ostatné stavy je potrebné spomenúť kvôli dobrému svedomiu voči vedeckému postupu, aby sme sa neprirovnali k materialistickej vede, ktorá sama seba vníma ako vieru a snaží sa nevnímať to, čo sa nezmestí do jej obrazu sveta alebo vyvoláva pochybnosti u vedcov o tom, že to budú vedieť preskúmať. Nebudeme vopred tvrdiť nič, jednoducho si necháme možnosť ísť aj na tie výskumy, ktoré sa zatiaľ zdajú byť nemožnými. Mnohé vieci je potrebné posudzovať nie tým mozgom, ktorý je u nás na začiatku výskumu ale tým, ktorý získavate ako výsledok. Mať na všetko svoj tvrdý názor je chválihodné pre dieťa, ktoré učia aby nebolo na ulici dôverčivé. Pre výskumníka je tento stav nie veľmi užitočný ale vedci v ňom cítia akúsi detskú príťažlivosť. Pripomína ako v časoch Brežnevských rušili spisovateľov na politbyre spôsobom: "ja som to nečítal, ale odsudzujem to". "Ja neviem vychádzať z tela, preto to nie je možné", všetci, ktorí hovoria, že vychádzali klamú. Klamú, len kvôli tomu aby mi robili zle. Budeme sa snažiť nič nestrácať a preto nechávam možnosť na výskum urieknutia aj v druhých telách, či sú alebo nie sú. Samo to, že to dopustím, mi nedovolí hovoriť príliš kategoricky o tom, čo v súčasnosti nechápem, a tým mi nedovolí dopredu uzatvoriť pre seba nejaké cesty, bez ktorých by som nemal možnosť sa v budúcnosti rozvíjať.

Pozorujeme to, čo by obyčajné vedomie spoznalo ako urieknutie, ktoré vošlo do tela človeka. Je to urieknutie alebo nie, to je osobitá otázka, pretože niekto nedal presné určenie tomuto pojmu. Preto budem vychádzať z toho, že urieknutie je to, čo pokazilo počiatočný stav alebo počiatočný úmysel, vo vzťahu k človeku je to to, čo sa spoznáva ako neschopnosť použiť všetky možnosti, ktoré sú obyčajne použiteľné, ktoré nám obyčajne ponúka naše telo alebo vedomie. Rozoznáva sa to jednoducho, všetci môžu niečo urobiť a ty s tým máš problém, zložitosť, alebo úplnú neschopnosť niečo urobiť. To znamená, že tam je nejaká prekážka. Tá prekážka sa volala gamucha. Vložiť prekážku do vedomia človeka, "pokaziť ho", volali vgamiť alebo zgamiť. Jeden z dedov menom Doka, ktorý ma učil prvý, priamo hovoril: "Gamucha to je mucha, ktorá ti vletela dohlavy, urobila bzik a ty prestaneš byť sám sebou. Ako hovoria v ruštine "so bzikom" - to znamená "byť trafený" povedzme. V podstate je to najlepšie určenie urieknutia, aké môžem ponúknuť, pokiaľ budem vychádzať z národného vnímania urieknutia. V podstate etnografia vie, že národ skutočne tak aj vnímal, že niektorým ľuďom vletí do hlavy mucha a začnú byť "zvláštni". Takéto urieknutie, od ktorého človek čas od času začne byť nie "pri sebe", začne byť "zvláštny", budem rozoberať.

A tak urieknutie, to je vojdenie do človeka niečoho, čo mení jeho pôvodný obraz. Skazí ho na toľko, že časom človek akokeby mizne a miesto neho sa prejavuje iná akoby bytosť, ktorá môže dokonca hovoriť, odpovedať na otázky, použijúc k tomu toto ľudské telo. Urieknutie v tomto zmysle vnímame aj ako posadnutosť cudzím duchom. Ano aj to je príznak posadnutosti, keď niečo začína hovoriť ľudským hlasom. Či už je to duch alebo nejaká živá bytosť, napr. v podobe žaby, hada alebo v podobe hmyzu, ktorá sa nachádza vo vnútri ľudského tela. To znamená, že telo sa pozoruje ako nejaká nádoba, ktorá je plne priechodná pre bytosti a duchov. Ako do neho môžu preniknúť bytosti, sa nám zdá byť pochopiteľným. Môžu vojsť cez ústa alebo nos. A ako vchádzajú duchovia, pravdepodobne tak isto. No preniknúť cez ústa a nos človeka vôbec nie je jednoduché. Tieto vchody sú stále chránené, aby zviera alebo živočích vošiel do človeka, je potrebné aby ho človek schválne prehltol, alebo bol v bezvedomí alebo spal. Vtedy môže vojsť cez otvorené ústa. Ak budeme o tom rozmýšlať, pre ducha vojsť do človeka nie je jednoduchšie cez nos alebo ústa, musia byť ochránené od takýchto prienikov, inak by sme nevyžili. Teda pre to, aby bolo možné preniknúť do človeka je potrebné mať nejaké špeciálne podmienky. Pravda ako sa zdá, prirodzená ochrana nášho tela nie je až taká dobrá, keď vezmeme nos, ten je ešte ako tak chránený chĺpkami v nozdrách. Ústa môžeme ochrániť len tak, že ich držíme neustále zavreté. A v čase keď zívame si ich zakrývame dlaňou, ako sa to robilo v národe. No to sa nám len zdá. V skutočnosti si spomeňte, či často do vás vleteli alebo sa do vás vplazili nejaké živé bytosti. Nie je to už taká jednoduchá vec, ak to budeme pozorovať. Preto si myslím, že aj duchovné bytosti potrebujú nejaké špeciálne podmienky, aby sa do nás dostali, je potrebné niečo urobiť s telom, aby bolo zraniteľné. Jednak toto je rozhovor podmienečný, výskum všelijakých bytostí je za hranicami tejto knihy. Hovorím o nich len kvôli tomu, aby som urobil pochopiteľnejším to, ako národ videl urieknutie. A akoby sme to nechápali, je len jedna možnosť na to, aby vošlo urieknutie do človeka, je potrebné aby preniklo do tela. No telo je prirodzene ochránené od takýchto prienikov, to znamená, že s ním ničo treba urobiť, aby sa stalo zraniteľným, lebo urieknutie musí vchádzať vtedy, keď telo nie je chránené.

Konkrétne takto videli urieknutie mázikovia. Brali to tak, že naše telá - teľ a duša, sú svojské vrecia na Ducha. To sú jeho domy, ktoré sú vložené jedno do druhého. Anglický výraz môj dom, môj hrad veľmi pasuje k tomuto prípadu. Tieto domy sú dvojitá ochrana pre ľudského Ducha. Sú vytvorené tak, aby nás prirodzene chránili. A ako je ochránený človek od chorôb, jednoducho neprepúšťajúc ich cez kožu, a sliznice dýchacích ciest, tak isto majú aj "kožu" na ochranu pred duchovnými útokmi. Presnejšie dokonca viac duchovných koží. Vonkajšia sa volá sob a vnútorná volocha. Sob pokrýva našu telesnú kožu vrstvou asi 1,5 palca zvonka a volocha rovnako zvnútra. V skutočnosti spolu vytvárajú niečo vo forme vreca, v ktorom prebýva Duch. Úloha tohto vreca je nedovoliť Duchu vyjsť von. Tu pracuje také chápanie, že keď Duch ide von, to znamená smrť. Preto dopustenie vytečenia Ducha z tela nie je možné. Je potrebné ho udržiavať vo vnútri. Za život tela zodpovedá životná duša, živa. Duša cítiaca zodpovedá len za život mňa ako nejakej celistvosti okolo Ja. Preto ak Duch začne vychádzať z tela, duša odíde spolu s ním. Ona je telo dovoľujúce nám žiť aj neprevteleným, preto nemá úlohu ochraňovať toto telo. To aké sú jej úlohy, je rozhovor osobitný, preto sa ohraničím zatiaľ len na to, že celá bitka o život tela sa vedie živou. Práve jej činnosť, čo sa týka ochrany tela, je potrebné si prezrieť, ak chceme pochopiť, ako mázikovia videli urieknutie a posadnutia. Tak telo vo vzťahu k urieknutiu je nejaké priestranstvo ohraničené kožou. Koža je svojské ochranné vrece zaplnené vnútornými orgánmi. To znamená telo - telju - to znamená telom - schopnosť pociťovať bolesť. Bolesť to je znak, ktorý telo dáva žive, keď pociťuje, že sa poškodzuje v nejakej svojej časti. Keď sa objaví taký znak, živa začína také miesto liečiť. Ak sa liečitelia chcú naučiť liečiť rukami, mali by sa viac povenovať tomu, ako bolesť vyvoláva prúd životnej sily. To sa treba naučiť ale o tom neskôr. Živa je skutočná starostivá gazdiná svojho tela. Pokiaľ je dieťa vo vnútri v maternici, pripravuje telo, aby mohlo prijať do seba Ducha. Vytvára z tela dom Ducha. Kvôli tomu telo už v maternici je schopné prijímať do seba ducha a všetko podobné duchu. Takým spôsobom môže vzniknúť už aj vnútromaternicové urieknutie. Otázka vnútromaternicového urieknutia vôbec nie je pre mňa taká jednoduchá. Mázikovia verili, že duša vchádza do tela s prvým krikom, presnejšie nádychom. No popritom tvrdili, že ešte do narodenia je človek Duchom prítomný vo svojom tele, v tele zárodku akoby pozoruje.

Ako sa odlišuje tento Duch, ktorý žije v duši, ako vo svojom dome, zatiaľ nechápem, no moja skúsenosť praktického psychológa hovorí, skutočne niť samopozorovania je neprežitá, a môžeme ju sledovať až do maternice a dokonca ďalej. To je už otázka na výskum, ktorý nevieme urobiť bez dobrého určenia pojmu Duch. Zatiaľ len ponúkam pohľad mázikov ako som ho dokázal pochopiť. Preto na začiatok to najjednoduchšie a najočividnejšie. A tak po narodení živa lieči ľubovolné poškodenia a akýmkoľvek spôsobom zabraňuje smrti. Smrť je vytečenie Ducha z tela. Ako je to možné? Ak sa v ochrannom obale objaví dierka, cez ktorú je možné pretiecť, nech to už znie akokoľvek zvláštne, avšak mázikovia vnímali, že náš Duch vôbec nie je pripútaný k prebývaniu v tele. Jemu je to v podstate jedno. Jeho hlavné smerovanie je k sebe Domov, takpovediac, na nebesá. Preto prevteliť Ducha do tela nie je jednoduchá úloha, dá sa povedať Božská. Ale udržať ho tam, tiež nie je jednoduché. Práve preto sme takí ustaraní ohľadom svojho prežitia. Vieme, že pri prvej príležitosti Duch ujde z tela a jednoducho utečie. My sa nebojíme, že nás zastrelia, podrežú alebo zrazia, ale toho, že keď nás zabijú nedokážeme udržať Ducha v tele. My sa bojíme nie násila alebo nešťastia, ale toho, že náš Duch, toto využijúc, ujde. Toto poznáme svojou prirodzenosťou. Zvonka vieme to, o čom nás presvedčila materiálna veda, že sa bojíme likvidácie tela. Likvidácie tela sa bojíme preto, cez všetky tieto dierky, ktoré vznikajú pri telesných poraneniach, t.j. pri prebití alebo zranení a Duch sa bude snažiť opustiť telo. My urobíme všetko, aby sme pomohli žive udržať ho do toho momentu, ktorý nám bol predpísaný alebo určený k nášmu odchodu. Život pozemský, telesné prevtelenie je príliš drahá radosť, príliš cenné cvičenie, aby sme ho nevyčerpali do konca. Co robí živakeď sa na tele zjaví rana alebo nejaký iný typ poranenia. Prekrýva to miesto odradzujúc ho od Ducha. Vytláča ho späť do tela, udržiava ho tam do toho času, pokiaľ sa to miesto nezahojí. Čo sa deje v tom mieste celý ten čas.

Tu aj začína rozhovor, ako vchádza do človeka urieknutie. Vchádza vždy cez dieru v ochrane a vždy vo forme ducha. No toto vôbec nemusí znamenať, že sú to len duchovné bytosti, ktoré sú nazývané besmi, duchmi alebo démonmi. Vo forme ducha, to znamená vyzerajúcim ako duch a podobným ako duch. Presnejšie "duchopodobným". Ak tieto podmienky budú vhodné, vzniká to, čo mázikovia volajú "západok". O tomto je treba hovoriť osobitne.

Z knihy:

А.Шевцов

Кресение