Aj o vedomí č 5

Neustále vnímame svet všetkými orgánmi vnímania: sluchom, kožou (napr. hmat)... Výsledkom je, že keď sa máme na niečo sústrediť ako prvé väčšinou zapájame zrak, potom sluch, potom čuch. Keďže sa "vstupy" týchto orgánov nachádzajú neďaleko od seba (na hlave), naša pozornosť sa prenesie práve tam a vzniká tam taký "umelý bod", s ktorým sa začíname stotožňovať. Niečo v zmysle: "Som tu, ja som, ja som tu." Je to len stály prúd pozornosti, ako by Ťa dlhšie bolel prst a Ty by si mal dlhšie na ňom pozornosť, Tvoj úsudok by bol – Ja som prst. Urobme také cvičenie. Sústreďte sa na túto ceruzku, čo mám v ruke, pozorujme, kde sa nachádzame. Bude to ten bod v hlave. Skúsme ale rozmiestniť 6, 8 ceruziek okolo a začať ich vnímať v priestore. Čo sa stane? Ten bod zmizne. Takže to nie som ja, to je len nejaké miesto koncentrácie pozornosti. Robili sme taký ťažký typ tréningov približne 2 dni a po tých dvoch dňoch bolo moje pociťovanie seba v hrudníku, v strede, v mieste kde umiestňujeme dušu a odtiaľ som videl cez orgány vnímania (oči) ako z ponorky cez periskop. Celý náš svet je plný takýchto "ľahkých nepresností". Myslíme si, že rozmýšľame hlavou. Bechterev ku koncu svojho života už tak nemyslel, on bol taká možno povedať špička medicíny týkajúcej sa mozgu a jeho procesov. Kedysi ľudia kreslili pred tvárou človeka taký kruh (vidieť to na niektorých ikonách). Je rozdelený na priehradky, ten kruh sa volá Mereška, je to nástroj (jemnohmotný) pomocou ktorého rozmýšľame. Má 9 prehradiek a v každej priehradke môže byť jedna úloha, potom má centrálne okienko (tak sa aj volalo -okno). Spodok bol podlaha alebo dlážka, vrch sa volal čelo. Obrazy, ktoré k nám prichádzajú zo zadu spoza hlavy, v určitom poradí vchádzajú do čelovej priehradky a odtiaľ sa spúšťajú do okna, kde si ich prezeráš (niečo ako projektor). Niekedy, keď sa potrebujeme veľmi sústrediť si zakrývame dlaňami tú časť nad očami aby sa odtiaľ nemohli dostať ďalšie obrazy. Samozrejme naša hmotná ruka nemôže zastaviť jemnohmotný obraz ale máme aj jemné ruky. Podobné spolupracuje s podobným, teda ani jemnohmotná ruka nemôže zastaviť napr. pohyb ceruzky. Spolupracujú veci, ktoré sú podobné hustotou. To centrálne okno je dôležitá časť, cez neho pozeráme aj okom duše. Oko duše je už orgán iného tela, nie fyzického. Prečo máme v našich jazykoch toľko slov v tejto téme napríklad pozerať, kukať, vidieť, hľadieť.... Videnie patrí k orgánom vnímania jemného tela, videnie tela cez oko duše. Oko duše je dosť zložitý orgán. Máme dušu, máme aj také jemnohmotné telo akoby oblečené cez dušu, niečo ako košeľu, volá sa Skeň alebo aj "tajné telo"- nie je ho vidieť, preto tie názvy. Tie orgány vnímania ako oko duše patria k tomuto telu a mnoho ďalších napríklad aj hovorenie. Nezamýšľali ste sa, že keď rozmýšľame a sme po tichu vo vnútri "hovoríme"? Čím vydávme tieto vnútorné zvuky, veď hrtan nepracuje a hovoríme. Zrodenie reči je u nás magická božská vec, to už nepatrí k fyzickému telu. Ak budete raz robiť výskum v tomto smere zo svojimi telami, môžete si všimnúť, že vychádzajúc z tela vieš rozmýšľať, hovoriť aj si zapamätávať. Všetko si pamätáš, pamäť je s Tebou pokiaľ je s Tebou duša. Dovtedy je s Tebou aj pamäť, vieš rozmýšľať, pracuje Ti úsudok, pozeráš na vlastné telo a hovoríš si: Hmm, telo si tu leží, ja sa naň odtiaľto pozerám, rozmýšľam a vo vnútri si ešte aj hovorím. Toto vnútorné hovorenie patrí k jemnému telu, je tam orgán tejto reči, taká zaujímavá vec. Cez oko duše pozerá duša na tento svet, tu by sme sa mohli vrátiť k tomu, že ide neustály prúd vnímania tohto sveta len koľko z toho si uvedomujeme. Dajme známy príklad (smiech). Ideš v noci po cintoríne a zrazu počuješ šuchot, zmeravieš, začínaš sa báť. Prečo? Čo ak je tam niečo neznáme čo ťa zožerie a môžeš prísť o život. Cítiš až taký "nápor duše", ako sa myká duša, ako sa Ťa snaží zachrániť (Tvoje telo). Lebo v ňom potrebuje splniť svoju úlohu. Rozum okamžite začína pracovať, teda duša použije rozum. Rozum je tiež časťou vedomia, do ktorého patrí aj tá spomínaná Mereška – to je jeho pracovný stôl. Rozum začína rýchlo hľadať v pamäti čo by ten šum mohol byť. Prvotná úloha rozumu je prežiť. Druhá je určiť, či je vec jedlá alebo nie. A Ty čo robíš? Zaostríš maximálne všetky orgány cítenia, vnímania nasmeruješ tým smerom odkiaľ je ten šum. Môžeš cítiť ako sa Ti vyťahujú uši aj oči tým smerom, v skutočnosti sa naozaj vyťahujú. Ale to nie je pocit z fyzického tela ale z prízraku, ďalšieho nášho tela a cez prízrak sa ešte vyťahuje skeň, aby si lepšie mohol "ohmatať". Toto hmatanie na diaľku si skúšaš uvedomiť, spoznať čo najpresnejšie čo to je, vychádza lúč Tvojej pozornosti, lúč sily ako keď svietime baterkou a Ty s ním prehmatávaš a snažíš sa získať informáciu. Rozum sa snaží vybrať "podobné obrazy" a keď nenachádza pokračuje ďalej. Toto je proces uvedomovania. A keď sa Ti to poskladá do nejakého celku, vtedy si uvedomíš, hops už viem čo to je. Ďalej je toto potrebné pretvoriť na obraz, u nás pracuje niečo ako (voobraženie), po slovensky predstava, teraz keď je z toho už obraz, môže to prejsť do pamäte. Takéto procesy sa u nás dejú.

 A.Gudkov