Jemnohmotná stavba človeka č.2

Para je prostredie, ktoré uschováva celú históriu našej súčinnosti s okolitým svetom. Videnie, alebo chápanie toho, ako vedomie pracuje odoberá obrovské napätie, ktoré sa rodí v človeku snažiacom sa pochopiť, ako jeho Jemnohmotná stavba človeka. Pamäť-Vo svojej podstate vedomie mozog zmestí celý ten objem nakopených vedomostí, náš mozog nie je ani skladiskom ani centrom riadenia, on je niečím typu "interfejsu" pri počítači. Úloha mozgu je odovzdávať informácie o riadení. Samotné riadenie, príkazy prichádzajú z viac jemnohmotnéj úrovne. Aj obrazy sú uschované vo viac jemnohmotnom prostredí vzhľadom k fyzickému telu-v "Pare" ktorú vytvorila duša. Postupne deň za dňom sa vytvára "zrkadlovitý" odraz okolitého sveta. Zrkadlovité je len podmienečné-každý má svoju verziu. Schhopnosť uskladnenia sa volá pamäť. Obrazy sa odpečatia a chránia vo vedomí približne tak isto, ako stopa chodidla zostane odtlačená v snehu. Pri tom je vedomie veľmi šetrné voči sebe nevytvára druhý krát ten istý odtlačok. Vedomie má možnosť si preveriť, či už má ten druh odtlačku, odpečiatku, teda videného obrazu. A preveruje to zakaždým, keď dôjde ku vnemu nového obrazu. Ak obraz ešte nie je, vedomie si vytvára odtlačok, ak ju rozpozná.
Pamäť dovoľuje nielen skladovať obrazy, ale aj ich vytiahnuť v potrebnú chvíľu, pamäť je absolútna, zapamätáme si všetko s čím sme sa kedy stretli. Problém môže nastať, keď sa obraciame do úschovne. Názov opäť nie je náhodný pre väčšinu ľudí s netrénovanou pamäťou, aby si na niečo spomenuli sa musia prehrabávať pamäťou, akoby "Pomjať" (pokrčiť) priestor vedomia. Písmeno "o" prechádza v ruskom jazyku do písmena "a"možno odtiaľto pochádza slovo "pa-mjať", pamäť. Aby sme si spomenuli na niečo z minulosti a zabudnuté, je potrebné nájsť správnu "nitku", alebo presnejšie časť nite nášho rozsúdenia s názvom život. Na túto nitku sú navlečené obrazy- jeden za druhým a keď ju zachytíme, tak si vieme spomenúť na ľubovolnú udalosť, ktorá sa nám prihodila v ľubovoľný deň, ľubovolný obraz. Prečo je to tak? Celá vec je v tom, že obrazy, ktoré dostávame ako malé deti odchádzajú od duše stále ďalej a ďalej a obrazy, ktoré sme získali nedávno sú blízko k duši. Preto si vieme pomerne ľahko spomenúť to čo sa udialo nedávno a často je pracné sa dopracovať k spomienkam z detstva. Od obrazov z dávneho detstva sme oddelený vrstvami obrazov, ktoré prišli neskôr. Ak sú všetky naše obrazy svetlé a priezračné to sú spomienky z detsva ľahko dostupné, v tom prípade sa hovorí, že je pamäť svetlá. Štruktúrou je vedomie podobné, a možné si predstaviť vo forme hlávky kapusty.
Lopoť-Získaný odpečiatok prechádza do pary a stáva sa obrazom, ďalší obraz odsúva predchádzajúci a tak ďalej. Tak obrazy napĺňajú paru vrstva za vrstvou. Tieto vrstvy starý ľudia volali slovom "lopoť". Lopoť je oblečenie a vrstvy vedomia narastajúce počas života, sú podobné kapuste, tak nejak sa aj dá vidieť naše vedomie, tisícky vrstiev, čo zo seba vytvára list kapusty. Keď sa lepšie pozrieme vyzerá ako veľký list. No keď si všimneš lepšie, má v sebe žilkovanie, to znamená že má vnútornú stavbu. Ak sa pozrieš ešte lepšie všimneš si, že kapustný list je vetvička, ktorá má lístočky zrastené do jednej roviny, no ak je kapustný list vetvičkou, músí mať aj kmeň, koreň, ktorým prirastá k svojmu zdroju. K čomu sa pripája vetvička, k svojmu kmeňu, k hlúbiku, z neho rastie všetko.
O Lopoti pamäti a pohľade na svet.
Suvor Svatnaumovič
Slovo lopoť a pamäť vyjadrujú rozdielne veci.
Pamäť absolútne všetky obrazy, ktoré sú v našom vedomí.
A slovo lopoť sa používa vtedy, keď sa chce podčiarknuť, že sa človek zahaľuje do obrazov, ako do odevu. Lopoť prekrýva skutočný svet, ona visí, akoby vrstvami špiny, medzi človekom a svetom. Celá vec je v tom, že v našom vedomí nie sú obrazy nahádzané na jednu kopu, oni sú uložené. Časť obrazov sa odkladá do "šuflíkov" väčšinou niečo nepotrebné, no nepotrebné teraz, ale pamäť zachytáva všetko, a čo ak sa to raz zíde v budúcnosti? To sú vlastnosti vedomia a starí ľudia to volali "Račiteľnosť".
Aby sme sa dostali k takýmto obrazom takmer vždy je treba vyvinúť úsilie. Príklad zo štúdia na vysokej škole: naučil si sa predmet, ktorý je pre teba nezaujímavý a nepotrebný, urobil si zápočet a zabudol, za týždeň si ani nevspomenieš. Druhú časť obrazov si v vsádzame do nášho obrazu sveta. Aby sme si spomenuli na tieto obrazy, nepotrebujeme úsilie. Práve cez ne vidíme svet, tieto obrazy ako kúsky mozaiky, sú vložené na veľké plátno-veľký obraz sveta, spoločný obraz sveta. Je to veľmi veľký obraz-obraz sveta. Volali ho ešte stod-boží svet. Vo svojej podstate je tento obraz zložitej stavby-zožený z množstva jednoduchších, jednoduchšie obrazy sa volajú istotami. Svet okolo je taký , takmer sa nemení. Aj keď sa mení, nie veľmi rýchlo. Je to pekný príklad rýchlych zmien sveta. Je opísaný v knihe Rogera Zelazny v Kronikách Ambera. Pamätáte si opis sveta chaosu? Svet sa mení s takou rýchlosťou, že ho za chvíľku už nespoznávaš a s takou rýchlosťou sa mení svet odkiaľ pochádza duša. Svet kam sa prevteľujeme sa mení pomaly. Rýchlosť zmien je taká, že si ho môžeme zapamätať a vedieť, že zlepenec zo skutočného sveta a tá jeho časť z ktorej si ho urobil, určitý čas sú rovnaké. Povedané ináč, pozrel si sa na horu-ona ostáva tam, kde aj bola a nijaké veľké zmeny nie sú viditeľné.
Takto pomaličky si z týchto zlepencov vytvárame obraz sveta aj seba v ňom zo všetkými cieľmi to sa volá svetonázor(mirovozrenie).
Svetonázor -tak vidíme svet.
Pamäť-to sú všetky obrazy, ktoré sú v tvojom vedomí. Pamäť je schopnosť vedomia uchovávať obrazy a schopnosť ich znovu vyhľadať.
Lopoť-tak sa hovorí pre vedomie, keď sa chce upozorniť na prítomnosť špiny(kalu) vo vrstvách obrazov. Táto špina prekrýva videnie skutočného sveta, ty pozeráš do tej špiny a nie na skutočný svet. Lopoť je aj sieťka zatvrdnutých svetonázorových postojov.
Vlastnosti vedomia.
Suvor Svatnaumovič
Um-Duša má tri sily, um, cítenie a vôľu.
Um tečie po pevnom povrchu vedomostí z väčšej pevnosti na menšiu. Táto vlastnosť sa prenáša aj na vedomie ako prostredie naplnené obrazmi a vytekajúce z duše do okolitého sveta.
Táto vlastnosť je podobná vode, um tečie ako voda cez vedomie, um sebou zaplňa okolitý svet stekajúc zo všetkého pevného a naplňajúc pusté. Vďaka schopnosti umu sa pohybovať tečie aj naše vedomie. Tak svojím vedomím (sebou) zaplňame svet čo nás obklopuje.
Um býva v troch stavoch -živel, rozum, myslenie.
Živel je bezobrazný stav umu.Si ako živel, doslovne tečieš po vonkajšom skutočnom svete podobne tomu, ako oheň a voda zaplňajú pustoty. No podľa miery toho, ako para nakopí obrazy, zlepence z vonkajšieho sveta, um prechádza zo stavu živlu do stavu rozumu.
Rozum-V stave rozumu netečieme po pevnostiach poznávaného, ale po obrazoch týchto pevností. Za kratučké okamihy nahadzujeme na okolitý svet "merež" -tak starí ľudia volali rybársku sieť. Vďaka tejto mereži nahadzujeme na vonkajší svet tie vedomosti, ktoré sme už o svete nakopili. Nemáme potrebu sa zakaždým udrieť o ten istý stlp, my si môžeme zapamätať tento uzol bolesti a pri najbližšom stretnutí "ho spoznať" (zájsť do svojej pamäte) porovnať to čo sme stretli s tým čo sa uchováva v našej pamäti ako zlepenec. Táto činnosť sa volá "spoznávanie". Toto sa vykonáva vďaka súčasti našej pamäte volanej merež, alebo "merežka" a úlohou merežki je uloviť do svojich "ôk" rybu. Nachádza sa v oblasti hlavy a má 9 ôk. Centrálne oko sa nazýva oko, alebo okno, v podstate je to pracovný stôl rozumu. Je ešte čelo (vrchné oko), "Líca" a "Bočky" a "Podpol". Tá okrúhla žiara, ktorú kreslia okolo hláv svätcov je merežka. Ak si lepšie všimneme uvidíme aj 9 ôk, podrobne a hlboko sa preberá zloženie merežky pri hlbšom štúdiu zloženia Rozumu. Teraz je potrebné pochopiť to , že keď sa nachádzame čo len okamih v okolitom svete-akonáhle sme "spoznali" to čo potrebujeme hneď sa presúvame do "úschovne" a vylovíme to čo zodpovedá "spoznanému" a dovolí nám riešiť konkrétnu úlohu, ktorá je pred nami.Príklad:ak sme sa po ceste dostali k zárubni, to lovíme obraz toho, ako z neho stiecť (ako ho obísť). Takto rozum pracuje jednoduchými spojeniami -spoznávanie-obraz činnosti. Zobraziť menej